nedeľa , 2 októbra 2022
Home / Dieťa / Synček, od zajtra budem ozajstným ockom!

Synček, od zajtra budem ozajstným ockom!

List, ktorý napísal W. Livingston Larned, venoval  svojmu synovi. Tento list sa stal slávnym, keď ho zverejnil autor Dale Carnegie vo svojej knihe „Ako získať priateľov a pôsobiť na ľudí.  

Keď si dočítate nasledujúce riadky, emócie zapracujú a bude vám ľúto asi mnoho veci týkajúcich sa vašich ratolestí. Jeho slová vás chytia za srdce a možno si na to spomeniete, keď najbližšie zvýšite hlas na svoje deti…

Milý synček,

hovorím ti tieto slová zatiaľ, čo spinkáš. Malú dlaň si si položil na tváričku a tvoje kučeravé vlásky sa ti prilepili na čelo. Vkradol som sa sám do tvojej izby.

Pred chvíľou, keď som sedel v knižnici a čítal si noviny, zaplavila ma zrazu vlna kajúcej ľútosti. Prišiel som sa k tvojej postieľke vyznať zo svojej viny. Je mnoho vecí, o ktorých som premýšľal, syn môj.

Vylial som si na tebe moju zlú náladu. Vynadal som ti, keď si sa obliekal do školy, pretože si si nedbalo umyl tvár. Vyčítal som ti, že si si nevyčistil topánky. Nahnevane som na teba kričal, pretože svoje oblečenie pohodil na zem.

Na raňajkách som na tebe hľadal chyby ďalej. Rozlial si mlieko. Jedlo si do seba len tak nahádzal. Dával si si lakte na stôl. Natrel si si na chlieb priveľa masla. A potom, keď si sa išiel hrať a ja som odchádzal na vlak, pozrel si sa za mnou, zamával si mi a zvolal: „Ahoj, ocko!“ ale ja som sa iba zamračil a odpovedal som: „Vystri sa!“

Večer som v tom pokračoval znova. Keď som sa vracal, videl som ako hráš guličky a lozíš pri tom po kolenách. Mal si deravé pančušky. Ponížil som ťa pred kamarátmi, keď som ťa prinútil, aby si išiel predo mnou domov. „Pančuchy sú drahé. Keby si ich musel kupovať za svoje peniaze, správal by si sa inak!“ A to ti hovoril tvoj vlastný otec.

Spomínaš si, ako si prišiel nesmelo so strachom v očiach do knižnice, kde som si čítal? Keď som letmo cez okraj novín na teba zamračene pozrel, kto ma to zase ruší, zastavil si sa vo dverách. „No čo je?“ vybuchol som. „Čo by si chcel?“ Povedal si, že nič. Bežal si krížom cez celú miestnosť, hodil si sa mi okolo krku a pobozkal si ma. Tvoje malé rúčky ma stískali s takou láskou, akú ti Boh vložil do tvojho srdca a ktorú ani moje nevľúdne chovanie nedokázalo zmazať.

A potom si odišiel a cupital si hore schodmi.

Krátko potom, synček, mi vypadli z rúk noviny a ja som pocítil strašný desivý strach. Čo to so mnou urobil tento hrozný zvyk? Zvyk hľadania chýb na druhých a neustáleho karhania a poučovania?

Toto si si zaslúžil za to, že si bol iba malým chlapcom? Nebolo to tým, že by som ťa nemiloval. To by som nikdy nepovedal. Bolo to tým, že som očakával od teba ako dieťaťa priveľa. Posudzoval som ťa podľa svojho vlastného veku. A pritom bolo toho na tebe tak veľa dobrého, krásneho a hlavne úprimného.

Tvoje srdiečko bolo tak veľké ako úsvit nad vzdialenými vrchmi. Prejavovalo sa to v tvojej spontánnosti vrhnúť sa na mňa a pobozkať ma na dobrú noc. Na ničom inom dnes v noci nezáleží, synček. Prišiel som k tvojej postieľke v tmavej noci a zahanbený som si tu kľakol.

Viem, je to len slabé ospravedlnenie.

Viem, že dnes by si tieto veci nepochopil, keby si sa teraz prebudil a povedal by som ti ich. Ale od zajtra budem ozajstným ockom!

Budem tvojím priateľom, budem trpieť vtedy, keď trpíš ty a smiať sa, keď sa smeješ ty.

Zahryznem si do jazyka, ak na mňa prídu opäť tie netrpezlivé slová.

Budem sa snažiť hovoriť si tieto slová ako zaklínadlo:

„Si len malý chlapček, si ešte len malý chlapček!“ Som vydesený, že som ťa videl v mojej mysli ako muža. A dnes, keď ťa vidím, synček, takého vyčerpaného a schúleného v postieľke, uvedomujem si, že si len drobné krehké dieťatko.

Ešte včera ťa mamička nosila v náručí a tvoja hlavička sa opierala o jej rameno.

Žiadal som od teba príliš mnoho, príliš mnoho.

rucka

W. Livingston Larned:father forgets, foto:pixabay

Komentáre

komentáre