štvrtok , 9 decembra 2021
Home / Dieťa / Učíme deti egoizmu? Koho vinou sú také drzé a sebecké?

Učíme deti egoizmu? Koho vinou sú také drzé a sebecké?

Snáď niet rodiča, ktorý by sa v istom momente sám seba neopýtal: „Kde som spravil chybu, že je to moje dieťa také nevďačné, uvrieskané, drzé a papuľnaté?“
A to sa nebavíme o pubertiakoch, ale o deťoch podstatne mladších.

Jednoducho, dnešné deti majú všetky možné výdobytky modernej doby, hračky od výmyslu sveta, aj rodičovskej pozornosti neúrekom, a predsa… Kdesi to škrípe. Chýbajú základné slovíčka – ďakujem, prosím, dovolíte?

Absentuje rešpekt a úcta k starším, rodičom, namiesto toho počujeme len samé: „Chcem, daj mi, len toľko?“

Toto musí skončiť, kým nás to celkom nezvalcuje.

Rodičia, hlásime návrat k výchove našich starých mám!

deti sebci 1

Prepotrebná rovnováha

Odborníci radia: „Je treba nájsť rovnováhu, kým skutočne nevytvoríme celú generáciu egoistov, ktorí nebudú schopní fungovať v reálnom svete.“

Presne o tom je i kniha o rodičovstve, ktorej cieľom je ukázať, že tzv. opičia láska je častokrát viac na škodu ako na úžitok a negarantuje ani väčšie puto medzi dieťaťom a rodičom.

Nie, nejde v nej o opätovné zavádzanie prísnych telesných trestov, pretože slušného človeka je možné vychovať aj bez dennodenných výpraskov. Avšak nedať trojročnému do ruky tablet, nemotivovať deti peniazmi a konečne im prestať bezhranične slúžiť, to je v našich silách.

Deti potrebujú poznať svoje miesto

Vy môžete, tak im dáte. Doprajete, kúpite, neodopierate.

Ale rodičovstvo, to nie sú len materiálne dary, čím originálnejšie (drahšie), tým lepšie.

Rešpekt a lásku si musíme budovať, aj pestovať.

Prejavením citu, keď je to na mieste, rovnako tak prísnosti a autority, ak si to situácia vyžaduje.

Aby naše deti vedeli, kde je ich miesto a kto komu „šéfuje“.

Problémom dnešných rodičov je aj to, že deti sa pre nich stali centrom ich života a pozornosti. Svojim ratolestiam nič neodoprú, len aby sa detičky náhodou nerozplakali, necítili krivdu či menejcennosť v porovnaní s kamarátmi.  A tak sme logicky čoraz častejšie svedkami sebeckého, až krutého správania vlastných detí, ktoré nechápu, že im aj niečo niekedy nedáme či nedovolíme.

To si myslí autorka knihy Rodičovstvo starej školy, novinárka Liat Hughes Joshi.

Nesamostatnosť

Áno, dnešné deti sú doslova zavalené rôznymi krúžkami, voľnočasovými aktivitami, úlohami. Je to však ospravedlnenie pre to, že po sebe ani neodpracú špinavý riad, neutrú stôl či za všetko, s čím v domácnosti pomôžu, sú podplácané peniazmi?

Autorka knihy radí, aby sme potomkov až tak nezaťažovali množstvom krúžkov, doučovaním každého predmetu, v ktorom neexcelujú či pravidelnými nájazdami do obchodov. Argumentuje výskumom, podľa ktorého sú súčasné deti menej šťastné ako v uplynulých desaťročiach. Stále častejšie sa preto u detí objavujú prípady depresie aj porúch príjmu potravy.

„Ako rodičia máme tri hlavné úlohy – postarať sa, aby boli naše deti v bezpečí, aby boli šťastné tu a teraz a zodpovedne ich pripraviť na život dospelých,“ píše Joshi.

deti sebci 2

Tipy, ako na to…

Neplnia si povinnosti

Ak si nesplnia povinnosti, mali by byť potrestané. Buď im siahnite na vreckové, alebo ich odstavte od televízora či počítača. Je veľa možností, ako potrestať neposlušné dieťa.

Tiež im môžete dať ochutnať vlastnú medicínu, a to tak, že rovnako im vy nevyhoviete v niečom, čo ste im sľúbili alebo čo od vás požadujú.

Sú vyberavé v jedle

Rešpektovanie individuality je jedna vec, avšak čo je veľa, to je dosť. A keď vám váš drobček aj na tretiu ústretovú otázku: „Prosíš si mäsko s ryžou? Alebo zemiaky zo včera? Urobím ti teda palacinky?“ zanovito odpovedá hlasné: „Niééééé!“, to je už skutočne priveľa aj na tú najobetavejšiu mamičku.

Niekoľko generácií dozadu zvykli deti jesť presne to, čo všetci ostatní v rodine. Taniere museli nechať prázdne a predstavte si, ani od stola nemohli vstať skôr, kým nedojedol aj zvyšok rodiny.

To dnes veľmi nefunguje, však?

Možno preto, že spolu až tak často všetci nejeme, možno z dôvodu, že sa snažíme deťom všemožne vyhovieť, aj za cenu straty vlastnej sebaúcty aj úcty dieťaťa voči nám.

V zmysle: Len nech je pokoj a nie je hladné, vymýšľame, ponúkame a zabúdame na to podstatné, že tu predsa rozhodujeme o veciach MY-rodičia!

Chybou sú tiež rýchle občerstvenia, ktorým je ťažké konkurovať domácou hrachovou polievkou. Ale nie ste to práve vy, kto ich tam berie a kupuje im to?

A napokon, deti málokedy „vyhladujeme“ natoľko, aby pocítili ozajstný hlad, ktorý ich zbaví vymýšľania. Nie, nejde o to pol dňa im odopierať jedlo, len im nedovoľme jesť rôzne hlúposti mimo vymedzený čas na raňajky či obed, inak sa nečudujme, že odmietajú domácu stravu.

deti sebci tit

Prosím a ďakujem

Z vlastnej skúsenosti viem, aké zložité (a otravné, aj sama sebe zniem ako papagáj) je vytvoriť v deťoch návyk slušne poďakovať a poprosiť. Keď už si myslím, že sme v tom konečne pokročili a majú to vryté do pamäte, prídeme niekam na návštevu a zrazu nič. Opäť musím nastúpiť ja a upozorňovať, napomínať a cítiť sa všelijako, len nie ako hrdý rodič na svoje deti aj vlastné výchovné metódy.

Je vážne také zložité sa zžiť so slušnosťou?

Trápi ma to, rovnako ako veľa iných, slušných rodičov, ktorí ďakujú aj poprosia, no tie naše deti sa to nie a nie naučiť…

Prečo?

Autorka spomínanej knihy tvrdí, že ak riešime tento problém, je najvyšší čas vstúpiť do štrajku.

„Nepoprosíš, nič nedostaneš, a basta!“

Ste matka, nie slúžka

Aj túto formulku som už doma použila. V zúfalstve, do ktorého ma dohnalo milované dieťa, pre ktoré sa snažím robiť, čo je v mojich silách, ale zasa… odtiaľ-potiaľ.

V určitom veku sa predsa musia naučiť robiť isté činnosti, ku ktorým ich od mala vedieme, automaticky, bez reptania, dokonca ochotne, aby pomohli nám, milujúcim rodičom a trochu nás odbremenili, nie?

Tomu stále verím, aspoň sa o to snažím, nech to vychovávanie a upratovanie po nich má nejaký zmysel.

Ste na tom podobne?

V tom prípade múdra kniha radí, aby sme si uvedomili, že dieťa nie je domáce zviera, po ktorom je treba všetko upratať a vyčistiť. Teda, od istej doby to tak už nie je, nemalo by byť.

A predsa v mnohých domácnostiach stále je.

Kľúčom k úspechu je od malička deti zapájať do domácich prác, prirodzene a bez podplácania. Začne to tým, že si po sebe samo utrie (aspoň to vyskúša) rozliaty čaj a odloží špinavé taniere. V staršom veku zvládne aj povysávanie detskej izby či výmenu vlastnej posteľnej bielizne.

Nepodceňujme to. Dieťa sa takto učí, že má povinnosti, v škole i doma, ako aj my dospelí a že to robí ako pre seba, tak pre zvyšok rodiny. Navyše, v budúcnosti zaňho prácu nikto neurobí.

Sme predsa tím, všetci za niečo zodpovedáme a ide nám o spoločný cieľ: Mať sa dobre a nažívať v pokoji a harmónii.

zdroj: telegraph.co.uk, flickr.com, fotocommunity.com, pinterest.com

Komentáre

komentáre