pondelok , 13 júla 2020
Home / Zábava / Blog / 3násobná mama: Keď deti vyletia z hniezda…

3násobná mama: Keď deti vyletia z hniezda…

Začal sa nový školský rok. Pre nás, mamy škôlkarov/rok a školákov/čok je to významný čas, kedy našich drobcov opäť zveríme do rúk niekoho cudzieho. A viete, ako to je, hoci si neraz pošomreme, zanadávame (ale iba v duchu, pravdaže) a pokričíme (lebo aj vyventilovať svoje pocity občas treba), aké je to s tými deťmi ťažké, keď príde moment, že máme reálnu šancu si od nich aspoň na chvíľu oddýchnuť (a úprimne, aj ony od nás), zrazu sme akési nesvoje.

Viem, o čom hovorím. Mám za sebou skutočne náročné leto so 7-ročnou skoro druháčkou, 4-ročnou skoro predškoláčkou a takmer ročnou skoro chodiacou, počas ktorého (vlastne ešte pred jeho začiatkom) som si hovorila, že toto už vážne nedám. Teda nie bez trvalých následkov na mojej, už i tak značne pošramotenej psychike. Ale, čuduj sa svete, je september, deti vyprevadené do predškolských i školských zariadení a ja som stále tu. A dokonca ma pochytil akýsi čudný smútok, že je tu zrazu nejako ticho. Divné.

Zrazu mám „len“ jedno dieťa…

Našťastie, v postieľke ostalo to najmenšie, zatiaľ nechodiace, až tak nezlostiace zlatíčko. To, ktoré mi už desať mesiacov nedovolilo normálne spať. Áno, ono ma ešte „neopustilo“, hoci aj to raz príde a nebudem tajiť, že isto nastanú momenty, kedy si to budem ja sama najviac želať.

Nech už ide do tej škôlky, aby ho tam dali „do laty“, naučili normálne jesť, spať, hrať sa s inými deťmi…

A rovnako tak som si istá, že keď ten významný deň nastane – deň „odtrhnutia“ sa odo mňa, budem čudne smutná, možno si aj poplačem (alebo rovno my obe). Budem sa sama seba (aj ľudí naokolo, čo budú ochotní počúvať) pýtať: „Prečo ten čas tak rýchlo letí? Veď nedávno sa narodila a už mi odchádza z domu!“

Síce len do škôlky, ale to je predsa iba začiatok… začiatok všetkých tých odchodov, až raz odíde nadobro. Je vážne toto to, čo chceme?

Laura škola 1.deň

Keď deti odchádzajú z domu ALEBO my mamy nevieme, čo chceme

Potom, vo svetlejšej chvíľke, si poviem: „Všetko je presne tak, ako má byť. Sú zdravé, krásne, šikovné a rastú. Veď to som chcela, nie?“

Hej, to je cieľom každej mamy – vychovať úžasné, schopné deti, z ktorých raz, ak Boh dá, vyrastú rovnako úžasní dospeláci. Samostatní a odvážni čeliť všetkým nástrahám tohto sveta. A s mamičkou vedúcou ich za ručičku to zrejme až tak dobre nepôjde. Teda nie od istého veku…

Toto si znova hovorím, keď som v dome skoro osamela a zrazu sa mi zdá byť mamou jedného, ešte nechodiaceho, nehovoriaceho bábätka také jednoduché. Dokonca stíham v normálnom čase raňajky, ešte pred deviatou som napísala tento článok, v hlave sa mi rodia ďalšie a ďalšie nápady a možno dôjde aj na domáce práce, ktoré od istého času dosť zanedbávam. 🙂

Je vážne čudné, že sa už teraz teším, až poobede pôjdem po moju škôlkarku, ešte stále nie predškoláčku, aj na to, ako manžel privezie našu najstaršiu už druháčku a opäť budú všetky doma? Napriek prázdninám plným kriku, ich aj našich hádok, plaču a nervov?

Asi áno, to sme totiž my, mamy. Vždy si zapamätáme iba to dobré a všetko napokon prebije šťastný úsmev našich detí. 😀

20160827_105224

zdroj: domáci archív

Komentáre

komentáre