Keď dieťa zlostí… Možno si len pýta našu pozornosť

Nezľaknúť sa plaču a mrnčania detí, to je základná rada psychológov. Lebo deti v istom veku (priemerne od 3 do 9) tak prejavujú svoju zlosť, nespokojnosť, niekedy všetko.

Je teda na nás, rodičoch, aby sme sa ich prejavov nezľakli. A nenechali sa nimi zatlačiť do kúta a všetko im dovolili.

Často tak konáme pod vplyvom únavy, naštvala nás šéfka, alebo v obchode podráždená pokladníčka a teraz máme ešte počúvať krik štvorročnej dcérky? Čo na tom, že si chce plačom vynútiť ďalšiu rozprávku či čokoládku? Pre ticho v rodine všetko. Hoci len na chvíľu, dieťa si totiž pamätá, a keď mu to vyšlo teraz, istotne svoju overenú taktiku vyskúša opäť. A to čoskoro a s väčšou intenzitou.

Ako sa teda zachovať, čo robiť, ako byť zodpovedným rodičom? Dobré je skúsiť sa preniesť cez svoj stres z celého dňa a neodsúvať dieťa len preto, že túžime po pokoji. Ono totiž tiež chce iba pozornosť, tú našu, ale na rozdiel od nás nevie tú emóciu ovládať. Jednoducho začne kričať, lebo sa možno nudí, chce jesť, piť, malo ťažký deň v škôlke, je unavené… A predovšetkým chce, aby sme si ho všimli a venovali sa mu.

Ako reagovať na dieťa, čo chce pozornosť?

Empatia, empatia, EMPATIA. Možno zložité, niekedy zdanlivo nemožné, ale sme dospelí a je v našich silách ju zo seba vydolovať. A pre koho iného, ak nie pre vlastné dieťa, to má cenu? Dostať zo seba to najlepšie a neuchyľovať sa k rýchlym, unáhleným rozhodnutiam. Okej, predstava malého zlostníka, ktorý sa nechce pustiť vašej nohy a len plače, plače a plače, je o všetkom, len nie o empatii. Vo vás to vrie, on pení, vy ste Etna pred ďalším výbuchom a čo ďalej? Ustúpite, alebo zabojujete? Patrilo by sa tentokrát vyhrať, pre vaše i jeho dobro.

Čo na to budete potrebovať? More trpezlivosti, oceán potlačených výbuchov a obrovské odhodlanie pochopiť, že on vám tým nechce ublížiť. Ani ho vlastne nemusíte celkom chápať, iba si neustále opakujte: Všetko jeho konanie, ktoré vás tak nervuje, vychádza z jeho nevyspelosti. To je celé.

Niekomu pomôže varovné slovíčko, kedy je už jasné, že je to cez čiaru a s vami ďalej nepohne.

Vy tak rozlíšite bežné vzdorovité stavy od vážnejších situácií, kedy už ide trochu „o život“ a dieťa si tiež uvedomí, že s týmto u vás nepochodí.

Inde zafunguje skôr úprimný rozhovor, to ale asi až u starších detí, kde sa im pokúsite vysvetliť, že keď bude bezdôvodne a za všetko fňukať, nepomôže mu to a vy si ho budete všímať, až keď s tým prestane a bude hovoriť pokojne a bez plaču.

Pravidlá nadovšetko

Bez pravidiel sa ďaleko nedostanete. Je to zrejme najjednoduchší a najúčinnejší spôsob, ako z detí vydolovať najviac, ako sa len dá. Dohodnite sa spolu na pravidlách, ktoré budú platiť, nech sa deje, čo sa deje a budú vyhovovať obidvom stranám. Je fajn si ich nakresliť či spísať a vyvesiť napríklad na chladničku. Deti sú totiž tvory zábudlivé, najmä pokiaľ ide o dodržiavanie dohodnutého (ale to, čo sme im sľúbili my, výlet či cukríky, si zapamätajú veľmi dobre), a tak sa vždy zíde mať ich po ruke a pripomenúť im to.

A už ostáva „len“ byť dôslední v ich dodržiavaní. Aké ľahké, a pritom je to tá najkomplikovanejšia časť celej výchovy! Ale inak, ako tým, že si za pravidlami budeme skalopevne stáť, ich deti nenaučíme dodržiavať! A tiež s našou rodičovskou autoritou to  pôjde z kopca. Či si myslíte, že keď 5-ročnému aj 8-ročnému raz, dvakrát, XY-krát ustúpime, nás zrazu pubertiak, čo z neho zaručene vyrastie, bude rešpektovať?

Pritom je to celé iba o pozornosti. Vy tým, že od detí niečo chce, že si ich všímate, im dávate najavo, že vám na nich záleží. Staráte sa o ne, aj tým, že bazírujete na večierke, na tom, aby si dobre umyli zuby, aby si dôsledne urobili úlohy, aby nehnevali, a to je pre ne úplne najcennejšie.

A ony to vedia, cítia to. Spomeňte si na to pri ich najbližšej scénke a vedzte, že najlepším spôsobom, ako predchádzať detským nervom, je venovať im pozornosť. Neriedenú mobilom, ani  prácou v kuchyni. Ináč si ju totiž budú vydobíjať iným, tým menej príjemným spôsobom.

Menej kričme, viac si dieťa všímajme

Skúsme menej kričať. Je také ľahké a pohodlné posunúť svoje frustrácie a nervy na dieťa. Lebo veď ono tiež hnevá, tak si nič iné, ako krik a tresty nezaslúži!

Ale ono to tak býva, že správne rozhodnutia sú zvyčajne tie ťažšie. Namiesto vybuchnutia sa preto radšej skúsme ovládnuť a pred výbuchom hoci aj odísť. Ak cítite, že vybuchnete a situácia sa vám začína vymykať spod kontroly, radšej z nej odíďte. Zvyčajne pomôže hlboký nádych i výdych a trochu odstupu. Už upokojení sa k dieťaťu vráťte a riešte jeho zlosť s chladnou hlavou.

Takisto nie je dobré v deťoch vyvolávať pocity viny. Ony predsa nemôžu za váš nevydarený deň v práci, ani za finančné či manželské problémy. Pokojne mu vysvetliť, že sa tiež necítite najlepšie, neuškodí, ale určite naň nehádžte všetky svoje trápenia.

A rozhodne si nemyslite, že práve to vaše dieťa je extrémne zlostné a nezvládnuteľné. Ak v rámci svojej scénky na nikoho fyzicky neútočí a neubližuje ani sebe, je jeho reakcia len prirodzeným spôsobom, ako na seba upozorniť. Deti v istom veku skrátka vystrájajú. A basta.

Je na nás, dospelých, aby sme ich výčiny eliminovali, a to čo možno najpokojnejšie. Netreba im plniť všetko, čo si zažiadajú, len aby sme v nich náhodou nevzbudili pocit, že ich dostatočne neľúbime. Dieťa by malo chápať, že nedostane všetko a okamžite. Inak totiž hrozí, že vychováme malého sebca, ktorý si bude myslieť, že všetko vždy dostane, že má na všetko nárok a toto presvedčenie si ponesie aj do ďalšieho života.

Áno, vychovávať a neustále krotiť vzdor detí je zložité. Často sme rozčúlení, obviňujeme sa, že sme niečo urobili zle, zlyhávame, ľutujeme sa. Lenže aj nechcené prejavy detí sú iba spôsobom, ako upútať našu pozornosť. Berme to tak, ako prejavy normálneho vývoja, ktoré sa vekom utlmia, až raz celkom vymiznú. Najmä s dostatkom rodičovskej lásky a pozornosti.

foto: Pexels