Všetko pre mamu Zamerané na mamy
Prečo som nechcela mať druhé dieťa? Sama neviem. Možno podvedomie a možno len strach. Druhé dieťa sme tak skoro neplánovali. Dá sa povedať, že vôbec….
Vzali sme sa po niekoľkoročnom vzťahu a onedlho prišlo naše vytúžené dieťatko. Tešili sme sa veľmi, ja som bola doslova pojašená od radosti, keď som nakupovala tie drobunké vecičky, bola som nesmierne šťastná. Keď sa Sebastianko narodil, myslela som, že ma nič krajšie v živote nestretlo. Milujem ho od prvého pohľadu. S manželom nás to ešte viacej zblížilo, starali sme sa spoločne o všetko – o maličkého, o domácnosť, o náš vzťah. Bolo to nádherné obdobie. Potom však prišiel veľký zlom. Malý mal len 2,5 roka, keď som zistila, že som znovu tehotná. Chytil ma nekonečný strach a stres. Popravde, ani som nevedela, či to chcem. Všetko bolo tak skvelé, mali sme už svoj systém, tešili sme sa, že Sebik je už väčší, môžme si čo to dovoliť, ísť aj von a podobne.
Nevedela som zrazu, čo robiť. Pár dní som sa odhodlávala povedať to manželovi. Nakoniec vycítil, že sa niečo deje, sadol si ku mne a ja som sa rozplakala. Povedala som mu to. Sama neviem, akú reakciu som od neho čakala, ale toto asi nie. Začal sa smiať a tešiť a doslova žiaril šťastím. A ja? Sedela som tam uplakaná a cítila som sa ešte horšie.
Nechápal to. Vraj prečo sa neteším? Veď k našemu drobcovi pribudne ďalší, možno aj dievčatko. Dvojitá radosť, ďalšie šťastie. No ja som to videla inak. Dvojité starosti, znova pocit bezmocnosti, únavy, znova plienky, kojenie, zúbky, ale najmä menej času na môjho milovaného syna. Nevedela som si predstaviť ukrátiť ho čo i len o sekundu svojho času, mojej materinskej lásky… Pocit, že by mal byť odstrčený, mať menej pozornosti či nášho času… A to ma trápilo najviac. Nebude tým trpieť práve on? Nie je to skoro? Veď on sám nás ešte maximálne potrebuje. Nechodí ešte ani doňˇškôlky. Venovali sme mu 100% svojho času. Nebude to voči nemu nefér? Že zrazu sa bude musieť o našu lásku a čas deliť ?
Takéto myšlienky ma trápili veľmi, veľmi dlho. Vyčítala som si množstvo vecí, premýšľala som. A áno, robila som unáhlené závery. Môj muž sa tešil a s pribúdajúcimi mesiacmi sme na to chystali aj malého. Nechápal to veľmi, no keď bábo začalo kopať bol fascinovaný. A práve jeden moment s ním vyvrátil všetky moje pochybnosti.
Ležal pri mne a ja som mala tesne pred termínom. Zrazu sa zadíval na moje brucho, položil si naň hlávku. Chvíľu počúval, odtiahol sa a položil tam rúčku. Bábo začalo kopkať. Vtom sa malý naklonil a pobozkal miesto, kde ešte nedávno jeho súrodenec dával najavo svoju prítomnosť. „Ľúbim…“ povedal. A ja som myslela, že mi pukne srdce od dojatia. Vedela som, že to bude dobré. Lebo náš prvorodený sa bude síce deliť o nás, ale získa viac. A druhé bábo bude mať skvelého veľkého brata.
Nikdy som sa na svoje myšlienky nehnevala viac, ako keď sa Samko narodil. Bol veľmi podobný svojmu bračekovi a rovnako som sa doňho zamilovala. Ved boli obaja naši. Obaja dlhý čas kúskom mňa. A ja som sa hanbila, že som na také hlúposti vôbec myslela.
Teraz sú nerozlučná dvojka a my sme šťastní, že sme im mohli dať viac ako len seba.
Ďakujeme našej čitateľke, že sa s nami podelila o svoj príbeh, pocity a myšlienky. Posielame malý darček v podobe knižky 🙂
foto: pixabay.com
