Všetko pre mamu Zamerané na mamy
Dojímavý a silný príbeh o tom, ako nás vie ničiť vojna. No je to príbeh aj o tom, ako dokáže pevné priateľstvo pretrvať aj tie najťažšie chvíle. Lišiak Pax.
Chlapec Peter a lišiak Pax sú nerozluční priatelia, odkedy Peter líščie mláďa zachránil. Lenže jedného dňa sa stane čosi nepredstaviteľné. Otec narukuje do armády a prinúti Petra vypustiť lišiaka späť do divočiny.
O chlapca sa má postarať starý otec, päťsto kilometrov od domova. No pre Paxa tam nie je miesto.
A tak sa chlapec – napriek blízkosti vojny – vyberie svojho lišiaka hľadať. Dorazí k stodole, do ktorej sa vláme, aby si v nej oddýchol. No prichytí ho na prvý pohľad čudná ženská, u ktorej však zostane pár dní a všeličo sa naučí.
„Si na úteku?“
„Nie! Nie, bol som len…na túre.“
Rukami si zakryla uši a zamračila sa. „Prepáč, nepočula som ťa, lebo sa mi zapol detektor lží. Skús to znova: ušiel si z domu?“
Peter si vzdychol: „Nie celkom… Mal som lišiaka. Mám lišiaka. Pustili sme ho. Nechali sme ho pri ceste. Otec tvrdil, že to musíme urobiť, ale nemal som ho počúvnuť….Vychoval som ho od mláďaťa. Dôveroval mi. Sám vonku neprežije. Nezáleží na tom, že je to iba líška – tak o ňom hovorí otec, iba líška, akoby bol horší od psa… Je to môj lišiak a je odo mňa závislý. Vrátim sa poňho.“
A Pax medzitým vytrvalo čaká na svojho chlapca a vydáva sa na vlastné dobrodružstvo.
Pozrite si hrané VIDEO ku knihe:
Oceňovaná autorka Sara Pennypackerová prináša čitateľom dojímavý príbeh o cene za vojnu a o sile priateľstva. Lišiak Pax je kniha pre deti od 10 rokov, no rozhodne zaujme a obohatí aj dospelákov.
Kniha vyšla v edícii Stonožka – knihy pre deti. Stonožka sníva o tom, že každé dieťa prečíta aspoň 100 kníh.
Začítajte sa do knižky Lišiak Pax:
1
Lišiak postrehol, že auto spomaľuje, skôr ako chlapec. Všetko cítil prvý. Vo vankúšikoch na labkách, v chrbtici aj v jemnej srsti na zápästiach. Trasie nimi, cesta bude teda hrboľatejšia. Zdvihol sa z chlapcovho lona a vetril cez škáročky v okne. Jasné, vchádzajú do lesa. Výrazná vôňa borovíc – drevo, kôra, šišky a ihličie – sa zarezávala do vzduchu ako čepeľ, ale lišiak rozoznal aj mäkšiu ďatelinu, medvedí cesnak, paprade a stovky iných pachov, s ktorými sa doteraz nestretol. Voňali zeleno a naliehavo.
Aj chlapec teraz niečo zacítil. Zviera si pritiahol bližšie a tuhšie zovrel bejzbalovú rukavicu.
Bál sa, čo lišiaka prekvapilo. Autom cestovali už niekoľkokrát, chlapec bol zakaždým pokojný, dokonca natešený. Lišiak drgol ňufákom do výpletu na rukavici, hoci pach kože neznášal. Vždy keď to urobil, jeho chlapec sa rozosmial. Rukavicou stisol zvieraciemu kamarátovi hlavu, zo žartu s ním zápasil, a lišiak takto odpútal jeho pozornosť.
Lenže dnes chlapec zdvihol svoje zvieratko a zaboril si tvár do bieleho líščieho goliera.
Vtedy si lišiak všimol, že chlapec plače. Začudovane sa zvrtol. Naozaj plače, hoci nehlučne. To uňho lišiak ešte nikdy nevidel. Chlapec už veľmi dlho neronil slzy, ale lišiak mal dobrú pamäť: zakaždým najskôr vykríkol, asi nech všetci vidia, že mu z očí prúdi tá čudná slaná voda.
Lišiak mu oblizol slzy a ešte väčšmi ho to zmiatlo. Vo vzduchu sa nevznášal nijaký pach krvi. Vymanil sa z chlapcovho náručia a pozorne sa naňho zadíval. Vyľakal sa. Možno prehliadol zranenie, i keď jeho čuch sa nikdy nemýlil. Nie, nijaká krv, dokonca ani modrina alebo vytekajúci špik z prasknutej kostičky, čo sa mu už raz stalo.
Auto zabočilo doprava a kufor vedľa nich sa zakolísal. Lišiak čuchom zistil, že je v ňom chlapcovo oblečenie a drobnosti z jeho izby, ktorých sa najčastejšie dotýkal: fotografia z písacieho stola a veci, ktoré ukrýval v spodnej zásuvke. Labkou zašmátral po rohu kufra v nádeji, že sa veko o kúsok nadvihne, aby aj chlapcov slabý nos zacítil vôňu domova a upokojil sa. Ale vtedy auto opäť spomalilo, tentoraz sa iba drkotavo vlieklo. Chlapec skleslo zložil tvár do dlaní.
Lišiakovi sa rozbúchalo srdce a zježili sa mu štetinové chlpy na chvoste. Pach obhoreného kovu z otcových nových šiat ho štípal v hrdle. Priskočil k oknu a zaškrabal na sklo. Aj chlapec občas doma postavil podobnú sklenenú stenu. Vždy sa cítil lepšie, keď tam bola.
No teraz ho chlapec stiahol späť do lona a prosebným hlasom prehovoril k otcovi. Lišiak už rozumel mnohým slovám, aj tomuto: „NIE.“ Slovo „nie“ zvyčajne počul v spojení s jedným z dvoch mien – jeho vlastným a chlapcovým. Pozorne počúval, ale dnes chlapec „NIE“ iba zúfalo opakoval svojmu otcovi.
Roztrasené auto zastalo a naklonilo sa doprava, za oknom sa zdvihol oblak prachu. Otec sa znova načiahol ponad sedadlo. Synovi niečo povedal mäkkým hlasom, hoci prenikavo páchol ako ľudia pri klamstve, a schmatol lišiaka za srsť na krku.
Chlapec sa nebránil, preto ani lišiak neodporoval. Ochabnutý a zraniteľný visel v mužovom zovretí, hoci bol vystrašený a najradšej by ho pohrýzol. Ale dnes svojich ľudí nenahnevá. Otec otvoril dvere a po štrku a trsoch trávy prešiel na kraj lesa. Chlapec vystúpil a kráčal za ním.
Otec položil zviera na zem a lišiak uskočil z jeho dosahu. Premeral si svojich ľudí a s prekvapením zistil, že sú už takmer rovnako vysokí. Chlapec v poslednom čase veľmi vyrástol.
Otec ukázal prstom k lesu. Chlapec sa naňho dlho díval, z očí mu znova tiekla slaná voda. Potom si utrel tvár golierom trička a prikývol. Siahol do vrecka džínsov a vytiahol starého plastového vojačika, lišiakovu obľúbenú hračku.
Lišiak spozornel, už sa tešil na známu hru, pri ktorej mu chlapec hodí hračku a on ju vypátra – chlapcovi to vždy pripadalo pozoruhodné. Lišiak chytil hračku do papule a čakal, kým za ním chlapec nepríde a opäť ju nezahodí.
A naozaj – chlapec zdvihol vojačika nad hlavu a šmaril ho do lesa. Lišiakovi sa tak uľavilo – prišli sem iba preto, aby sa zahrali! –, že poľavil v ostražitosti. Ako šmuha vyrazil k lesu, za svojimi ľuďmi sa ani neobzeral. Keby sa otočil a uvidel, že chlapec sa vytrhol z otcovho objatia a dlaňami si zakryl tvár, hneď by sa vrátil. Čokoľvek chlapcovi chýbalo – bezpečie, zábava, náklonnosť – postaral sa o to.
No namiesto toho sa rozbehol za hračkou. Nájsť ju bolo trochu ťažšie ako inokedy, veď v lese sa vznášalo množstvo iných, čerstvejších pachov. Ale iba trochu, lebo z hračky stále cítil aj chlapcovu vôňu. Našiel by ju všade.
Vojačik ležal tvárou na hrboľatom koreni orecha popolavého, akoby sa tam vrhol v zúfalstve. Pušku, ktorú si neúnavne pritláčal k lícu, mal po pažbu zaborenú do špinavého lístia. Lišiak do hračky strčil ňufákom, aby ju vyslobodil, chňapol ju do zubov, potom si sadol a čakal.
V lese však ani šuch. Iba lúče slniečka prenikali cez listnatú klenbu a ligotali sa ako zelené sklo. Lišiak sa vystrel. Po chlapcovi ani stopy. Preľakol sa a po chrbte mu prebehli zimomriavky. Pustil hračku a vyštekol. Nič. Opäť vyštekol, ale zasa mu odpovedalo iba ticho. Ak to mala byť hra, vôbec sa mu nepáčila.
Zdvihol plastového vojačika a pustil sa naspäť po vlastných stopách. Keď vybehol z lesa, mihla sa nad ním sojka a zaškriekala. Lišiak zmeravel, naježil sa.
Chlapec naňho čaká, aby sa spolu hrali. Ale vtáky! Celé hodiny ich pozoroval zo svojej ohrady a triasol sa, keď videl, ako ľahkovážne križujú oblohu, ako blesky, ktoré často vídal za letných večerov. Ich slobodný let ho vždy fascinoval.
Sojka sa znova ozvala, tentoraz hlbšie v lese, ale odpovedal jej celý zbor. Lišiak na okamih zaváhal a zaškúlil medzi stromy, či nezazrie jasnomodré perie.
Vtom za sebou začul zabuchnutie dverí, a potom ešte jedno. Rozbehol sa ako o život, nevšímal si divé ruže, ktoré mu driapali líca. Motor auta burácavo naskočil a lišiak šmykom zastal na kraji cesty.
Chlapec spustil okno a natiahol k nemu ruky. Len čo sa auto rozbehlo – spod kolies vyletoval štrk –, otec zakričal na chlapca: „Peter!“ A chlapec zas vykríkol to druhé meno, ktoré lišiak poznal.
„Pax!“
Milan Buno, literárny publicista
