10 viet, ktoré by si mala prestať hovoriť svojmu dieťaťu

Byť mamou je najkrajšia, ale aj najnáročnejšia úloha, akú život ponúka. Každý deň balansujeme medzi prácou, rodinou, povinnosťami a túžbou dať svojim deťom to najlepšie. A hoci ich milujeme celým srdcom, niekedy v zápale dňa povieme veci, ktoré nechceme. Slová, ktoré vyletia automaticky – možno preto, že ich kedysi hovorili nám. Ale časy sa menia a spolu s nimi aj spôsob, ako deti vnímame a vychovávame.

Výchova detí dnes už nie je o príkazoch a trestoch. Je o porozumení, empatii a láskavej komunikácii. O budovaní dôvery, ktorá pretrvá aj vtedy, keď prídu ťažšie obdobia, napríklad puberta. A práve slová, ktoré používame každý deň, môžu byť buď mostom, alebo múrom medzi nami a našimi deťmi.

Jedna z najčastejších viet, ktoré mamky vyslovia, je „Neplač, to nič nie je.“ Možno ju povieme s dobrým úmyslom, chceme dieťa upokojiť. No z pohľadu psychológie dieťaťa sa v tejto vete skrýva odkaz, že jeho emócie nie sú dôležité. Plač je prirodzený spôsob, ako deti uvoľňujú stres a frustráciu. Keď ich v tej chvíli objímeme a povieme „Vidím, že ťa to bolí, som tu s tebou“, dávame im pocit bezpečia.

Ďalšia známa veta znie „Pozri sa na Aničku, tá to zvládla.“ Porovnávanie detí je niečo, čo sa v mnohých rodinách dedí po generácie. Ale každé dieťa má svoj rytmus, svoje tempo učenia, svoj vnútorný svet. Keď dieťa porovnávame, učí sa pochybovať o sebe. Skúsme namiesto toho povedať „Verím ti, že to zvládneš svojím spôsobom.“

Často používame aj frázu „Nerob si z toho drámu.“ Pre nás je to len rozbitá hračka, pre dieťa je to však niečo veľké. Práve v týchto chvíľach sa učí zvládať sklamanie. Ak mu povieme „Chápem, že si smutný, lebo si to mal rád“, pomáhame mu rozvíjať emocionálnu inteligenciu, schopnosť pomenovať a zvládať vlastné pocity.

A čo veta „Lebo som to povedala!“? Áno, niekedy už nemáme energiu na vysvetľovanie, ale autoritatívne výroky síce prinášajú okamžitý pokoj, no z dlhodobého hľadiska oslabujú dôveru. Deti sa učia poslúchať zo strachu, nie z pochopenia. Keď im vysvetlíme „Prečo teraz potrebujem, aby si ma poslúchol“, ukazujeme im, že aj autorita môže byť láskavá.

Podobne aj vety ako „Ty si zlý“ alebo „Raz ma privedieš do hrobu“ môžu v dieťati zanechať pocity viny. Aj keď ich povieme zo žartu, deti berú slová doslova. Namiesto označovania dieťaťa za „zlé“ je lepšie pomenovať konkrétne správanie – „Nepáči sa mi, ako si teraz hovoril so sestrou, poďme to skúsiť inak.“

Zdanlivo nevinná veta „Už si veľký, správaš sa ako bábo“ tiež dokáže zraniť. Rast dieťaťa neznamená, že už nepotrebuje nehu. Deti, ktoré dostávajú lásku, objatia a slová podpory, sú neskôr sebavedomejšie a spokojnejšie. Láskavá výchova neznamená, že deti si robia, čo chcú,  znamená, že im dávame hranice s rešpektom.

Veľmi často sa medzi mamičkami objavuje aj veta „Nevieš si dať pozor?“ – typická v momente, keď dieťa niečo rozbije, spadne alebo zabudne. Namiesto výčitky môže pomôcť povzbudenie: „Skúsime to spolu nabudúce tak, aby to bolo bezpečnejšie.“ Takéto vety učia deti spolupráci a zodpovednosti bez pocitu hanby.

A potom sú tu tie „unavené“ momenty, keď povieme „Už mám toho dosť, daj mi pokoj.“ Každá mama potrebuje chvíľu pre seba, je to úplne v poriadku. Skúsme to však povedať inak – „Teraz si potrebujem na chvíľu oddýchnuť, potom sa ti budem venovať.“ Dieťa sa tak učí, že aj mama má svoje potreby, no zároveň sa necíti odmietnuté.

Všetky tieto drobnosti – slová, tóny, reakcie – tvoria prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. A práve v ňom sa formuje jeho sebavedomie, dôvera a schopnosť komunikovať. Trpezlivé rodičovstvo a láskavá komunikácia nie sú o dokonalosti, ale o ochote učiť sa a rásť spolu s dieťaťom.

Možno sa ti to nepodarí vždy. Možno niekedy zvýšiš hlas, povieš niečo, čo ťa neskôr mrzí. Ale aj to je súčasť materstva, učiť sa odpúšťať sebe, rovnako ako učíme odpúšťať deti. Dôležité je, že sa snažíš robiť to s láskou. A že vieš, že slová majú moc. Preto si ich vyberaj srdcom.

foto:  pixabay.com