štvrtok , 13 december 2018
Home / Dieťa / Žiť s autistickým dieťaťom

Žiť s autistickým dieťaťom

 Žiť s dieťatkom, ktoré trpí na autizmus, nie je jednoduché. Je to o tom, že treba mať veľkú trpezlivosť a vytrvalosť.

A o to viac, keď dominuje u detičiek iná porucha, ktorú autizmus len sprevádza. Vie o tom aj pani Janka. Ako sama spomína, celé to nezačalo hneď, ale prišli na to neskôr.

Nedá sa to zistiť hneď

Tehotenstvo podľa nej prebehlo v poriadku, ale pôrod už nie. Po narodení synčeka šlo všetko tak, ako malo, ale neskôr sa objavili komplikácie najmä v reči.

On bol ako bábo ok. Ale troška neskôr začal chodiť, sám az po 15. mesiaci, a vtedy prestal aj rozprávať. Dovtedy povedal daj a tata a odvtedy zrazu nič.

Pani Janka, samozrejme, začala riešiť, prečo sa vývin jej synčeka tak spomalil a kde môže byť chyba. Nasledovali návštevy lekárov a odborníkov, až prišli naviacero príčin. Kedy sa dozvedela, že sa stretla práve s autizmom?

Keď mal asi tak 2 a pol roka. Boli sme u logopedičky, keď mal asi rok a pol a tá ma odporučila na neurológiu. Potom sme boli aj u klinickej psychologičky, aj na ušnom, aj na CT. CT mozgu mu robili, keď mal asi dva roky. A neurologička to uzavrela ako mentálnu retardáciu s autistickými prvkami a poruchu reči.

Ako je to s aktivitami u detičiek s poruchami rôzneho charakteru? Je niečo, pri čom vydržia tieto deti “obsedieť”?A ako je to s emóciami? Vedia ich v sebe objaviť?

Nie. On nevydrží pri ničom dlho.

On má mentálnu retardáciu dominantnú, nemá vyslovene autizmus, ale prvky autizmu. Napr. že sa teší rukami. Má strach. On sa bojí veľa vecí. Vie sa ako keby dojať, rád sa túla.

V lete som s nim chodila každý deň na prechádzky, 16-20km. Má výdrž.

Ale zje veľa. Nemá mieru. Treba ho strážiť. Má rád dinosaurov, vodné zvery. Je stískač veľký, rád sa túli. A rád spí s nami. Je nerád sám. Preto sa ani na prechádzke nehne od nás. On sa bojí. Má našťastie strach. Čo je dobre.

Vzdelávanie? Málo, veľmi málo…

Detičky s rôznymi obmedzeniami to majú ťažšie aj v oblasti vzdelávania. Do školy idú, ale počet hodín strávených v škole je veľmi obmedzený…

Chodí tam na dve hodiny. A aj to ide dnes a zajtra zas nie…

Najhoršie je aj to, že rodič si pri dieťati nemôže len tak odskočiť, tobôž nie pracovať. Detičky potrebujú stopercentnú pozornosť a teda niečo také, ako odskočiť si s kamarátkami na kávu, či ku kaderníčke, pre pani Janku neexistuje…

Pri ňom človek moc neposedí. Ani nič nemôžem, nemám ho kam dať. Nik mi ho nepostráži. Ale žijem aj bez kina, divadla, kávy, obedov, kaderníčky, atď…

A ako vidí budúcnosť? Aké sú prognózy od lekárov?

U nás žiadne, len, že bude nervóznejši, lebo puberta…

Veľmi málo sa o veciach týkajúcich sa života s deťmi, ktoré sú “trošku iné”, rozpráva verejne a nie každý rodič má chuť o tom vôbec rozprávať.. .Preto som pani Janke veľmi vďačná, že mi o sebe a svojom synčekovi porozprávala…

zdroj: pixabay

To máte tak. Rada píšem, rada premýšľam, rada sa informujem, rada sa zhováram o všetkom možnom… A ešte radšej toto všetko posúvam ďalej. :). A čo je najdôležitejšie pre mňa, napriek tomu, že nie som ešte mamina, chcem ubezpečiť všetky mamičk, ktoré k nám prídu na “návštevu” webu, že sú skvelé a pre svoje deti to najlepšie a že napriek zodpovednosti, ktorá z materstva plynie, netreba zabúdať na humor a nadhľad. Predsa sa jedna matka nescvokne 🙂

Komentáre

komentáre