piatok , 26 apríl 2019
Home / Dieťa / Aktivity / Zázračná cesta Nilsa Holgerssona

Zázračná cesta Nilsa Holgerssona

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa volal Nils Holgersson a žil na malom sedliackom dvore na juhu Švédska. Vlasy mal žlté ako ľan a bol štíhly ako prútik. Žiaľ, bol to nezbedník, čo každému len zle robil. Jeho najobľúbenejšou činnosťou bol spánok, jedlo a stváranie lapajstiev.

Nils Holgersson a jeho zázračná cesta je láskyplné prerozprávanie klasiky svetoznámej švédskej spisovateľky Selmy Lagerlöfovej s čarovnými ilustráciami Anny Suessovej.

Nilsa si zamilujete. Jedného dňa sa totiž objaví škriatok a premení ho na malého Palčeka. Od tej chvíle putuje na krídlach svojho nového priateľa gunára Martina a s kŕdľom divých husí krajinou. Ich cesta vedie ku Kullabergu, potom cez ostrov Öland, až napokon na sever do Laponska.
Nils zažije napínavé dobrodružstvá: musí odohnať nebezpečnú líšku Smirru, oslobodiť múdreho orla Gorga, zachrániť Martina a vykonať ešte oveľa viac, kým sa z neho stane inakší chlapec, než bol predtým.

Selma Lagerlöfová pôvodne napísala knihu, aby deťom ukázala zábavnou formou zemepis. Chcela ich zoznámiť s rôznymi oblasťami Švédska, so životom na dedine aj v prírode.
Z príbehu Nils Holgersson a jeho zázračná cesta sa však rýchlo stal svetový bestseller, ktorý niekoľkokrát aj sfilmovali.

Začítajte sa do knižky o Nilsovi Holgerssonovi:

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa volal Nils Holgersson. Žil na malom sedliackom dvore na juhu Švédska. Vlasy mal žlté ako ľan a bol štíhly ako prútik. Žiaľ, bol to lapaj, čo každému len zle robil. Jeho najobľúbenejšou činnosťou bol spánok, jedlo a stváranie lotrovín.
Jeho mama si robila starosti, pretože Nils sa zle správal. Veľmi rád dráždil zvieratá na dvore – a nielen tie.
V jedno nedeľné ráno sa Nilsovi rodičia vychystali do kostola. Nilsova rodina bola chudobná, ale ich malý sedliacky dvor ich všetkých celkom dobre uživil.
Zostala len jedna starosť.
„Keby sa Nils aspoň trochu snažil,“ povedala mama, keď si obliekala kabát.
Nils nechcel ísť do kostola. Namiesto toho aj v tejto chvíli uvažoval, čo by mohol vyparatiť, kým budú rodičia preč. Nie je to tam na skrini otcova puška? Mohol by si trochu zastrieľať. Veď to plánoval už dosť dlho!
Nilsov otec však tušil, že jeho syn ako vždy vymýšľa nejakú lotrovinu. Položil pred neho učebnicu. Prvouku. Práve tú! „Prečítaj si, prosím, článok o Švédsku,“ povedal. „Keď sa vrátime, vyskúšam ťa.“
Kapitola o Švédsku bola veľmi dlhá. Nils si vzdychol. Ale otec sa na neho pozrel tak prísne, že sa neodvážil protirečiť. Keď rodičia konečne odišli, Nils zlostne otvoril učebnicu.
„To je nudné,“ protestoval v duchu.
S veľkou nevôľou začal čítať. O chvíľu mu oťaželi viečka, až mu napokon hlava klesla na knihu. Jednoducho zaspal.
Prebudilo ho tiché buchnutie. Pozrel sa do zrkadla pred stolom a v jeho odraze zbadal, že mamina truhlica je otvorená.
Mama v nej mala uložené veci, ktoré mala rada. Väčšinu z nich dostala od svojej mamičky: strieborné sponky, čipkové vreckovky, kroj. Nikdy by nenechala truhlicu otvorenú. Nils sa preľakol.
Bol snáď v dome zlodej?
Vtom na okraji truhlice spozoroval malý tieň. Keď sa obrátil a prizrel sa bližšie, rozoznal, čo to je: Na okraji truhlice sedel škriatok. Aspoň Nils predpokladal, že je to škriatok. Ešte nikdy nijakého nevidel. Sedel tam malý, chudý mužíček na hlave s klobúkom so širokým lemom, topánkami so sponami a okrúhlou tvárou. Vytiahol z truhlice čipkovú vreckovku a obdivne po nej prešiel svojou malou rukou.
Nebol by to Nils, keby mu hneď nezišla na um nejaká lotrovina. Zo steny zvesil sieťku, ktorou zvyčajne chytal motýle, a prikradol sa k truhlici.
Šup, sieťku prehodil cez malého mužíčka, a aha, už sa v nej trepotal. Aby z nej nemohol vyliezť, pohyboval Nils sieťkou sem i tam, takže škriatkovi sa zakrútila hlava.
„Dosť, prestaň, prosím ťa,“ prosíkal. „Ak ma pustíš von, pričarujem ti strieborný toliar, veľký ako hodinky tvojho otca!“
Nils sa pomaly začal cítiť trochu nepríjemne. Spomenul si na všetky príbehy, ktoré o škriatkoch počul. Kto mohol vedieť, čo tento mužíček dokáže narobiť?
„No dobre,“ povedal a prestal hýbať sieťkou.
Keď škriatok takmer vyliezol zo sieťky von, dostal Nils nový nápad. Vlastne taký strieborný toliar nie je nič svetoborné. Hlavne, keď vie čarovať! Škriatok by mu spokojne mohol splniť ešte niekoľko ďalších želaní.
A Nils znovu začal hýbať sieťkou. Sotva spravil prvý pohyb, dostal úder do tváre. Alebo to aspoň tak cítil. Zapotácal sa doprava, potom doľava, až spadol a na chvíľu nevedel vôbec nič o sebe.
Keď sa prebral, bolo všetko tak, ako má byť: Truhlica bola zatvorená, sieťka visela na stene. Široko-ďaleko nijaký škriatok.
Iba ho príšerne pálilo líce. Teda sa mu to nesnívalo, to bolo jasné. Nils sa poobzeral po izbe. Zvláštne. Teraz nebolo nič v poriadku! Nábytok sa zrazu zdal obrovský. Žeby ho škriatok začaroval? Čo na to povedia rodičia? Nils sa namáhavo vyšplhal na stoličku a odtiaľ na stôl.
Tam ležala jeho otvorená učebnica. Aby ju mohol čítať, musel sa postaviť do jej stredu. To bol ale zvláštny pocit!
A potom Nils predsa len zbadal škriatka. Mal červenú končistú čiapku a kožené nohavice ako on. „Hej, veď ty vyzeráš ako ja!“ zvolal Nils a zamával mu. Škriatok mu zamával naspäť.

Milan Buno, literárny publicista

Komentáre

komentáre