streda , 22 septembra 2021
Home / Dieťa / Aktivity / Vedecký objav Paulínka smeruje na Oxford

Vedecký objav Paulínka smeruje na Oxford

V posledných mesiacoch mnoho ľudí na Slovensku žilo snahou pomôcť dostať sa mladej talentovanej budúcej vedkyni Paulínke Vicenovej na prestížnu školu Oxford. Ako jediná Slovenska dokázala prejsť prijímacími skúškami na tento vzdelávací skvost nielen vo Veľkej Británii. Oxford je dnes považovaný za 4. najlepšiu školu sveta.

Pauli sa skúsila dostať na štúdium do programu biomedicíny. A podarilo sa. No potom prišli úskalia. Keďže Veľká Británia už nie je členom EÚ, tzv.brexit podmienky pre zahraničných študentov v mnohom zhoršil. Najmä po finančnej stránke. Paulínke totiž zanikla možnosť získať akékoľvek štipendium, strojnásobili sa výdavky a školné a aj možnosť študentskej pôžičky, či splatenia školného až v priebehu štúdia. Teda prišla rana v podobe vysokého školného, ktoré sa musí uhradiť hneď. No Slováci predsa len nie sú neprajný národ a tak sa na prvý rok Paulínke poskladali a tak jej už nestojí nič v ceste, aby mohla nastúpiť na životnú cestu a dosiahnuť svoj ušľachtilý cieľ: svojím rozumom a získanými vedomosťami pomôcť druhým.

Ak vás zaujíma, ako tento Oxfordský príbeh začal, ako sa dostala k biomedicíne, prípadne aké má plány , čítajte ďalej 🙂

1.Pauli, veľa detí/či mladých ľudí sa o tak komplexnú vedu, akou je biomedicína, nezaoberá. Respektíve nie každého baví, prípadne sa vie dostať do jej tajov. Čo stojí za tvojím entuziazmom vo sfére štúdia medicíny, prípadne konkrétne biomedicíny?

Biomedicínske vedy ma fascinujú lebo mi umožňujú nakuknúť do tajomstiev niečoho tak osobného a podstatného, ako je ľudský život. Tým, že sa učím o orgánoch, či bunkách, učím sa zároveň viac o sebe a o ľuďoch, ktorí ma obklopujú. Vysokoškolské štúdium biomedicíny pokladám za veľmi zmysluplné, lebo mi umožní stať sa výskumníčkou a tak prispievať k záchrane ľudských životov.

2.Pamätáš si ešte na svoje začiatky záujmu o túto vednú disciplínu? Mala si už v detstve nejaké pohnútky k neskoršiemu zameraniu sa na túto oblasť? Bavila ťa veda?

Pamätám si, že ma už na prvom stupni základnej školy nadchýnala predstava, že moje telo je schopné vykonávať tak zložité procesy ako trávenie alebo filtrovanie krvi bez toho, aby som si toho bola vedomá. O vede som sa rada učila v škole, ale aj mimo školy. Zapájala som sa do olympiád či iných súťaží. Okrem toho som mala veľmi rada populárnu vedeckú literatúru, ako napríklad knihy od Martina Mojžiša, či detskú knižnú sériu Príšerná veda.

2.Prečo si si z kvanta vedných disciplín vybrala práve biomedicínu? Čím ťa fascinuje, prípadne čo si si ty dala za cieľ v rámci nej dosiahnuť?

Ako dieťa ma bavili všetky vedy. Dlho som sa teda rozhodovala, na čo konkrétne sa chcem zamerať. Lákala ma napríklad aj jadrová fyzika. Postupne som si ale uvedomovala, že najradšej zo všetkého sa učím o ľudskom zdraví. V rámci biomedicíny ma zaujíma hlavne epigenetika. Ide o relatívne nový vedecký odbor, ktorý okrem iného skúma aj to, prečo sa u niektorých ľudí prejavia predispozície na chorobu a u iných nie, alebo to, prečo starneme. Lieky ovplyvňujúce epigenetické procesy sa už v súčasnosti používajú na liečbu niektorých typov rakoviny. Ja by som chcela pomôcť s vývojom nových epigenetických terapií. Takéto terapie by mohli v budúcnosti pomôcť nielen onkologickým pacientom, ale aj ľuďom trpiacim demenciou, posttraumatickou stresovou poruchou, alebo diabetes.

3.Keď sa spätne pozrieš do svojho detstva, čo považuješ za vhodné motivácie pre podporu detí v tom, aby sa vybrali vedeckým smerom? Robíme v tejto sfére dosť?

Deti sú prirodzene zvedavé a radi sa učia nové veci o svete okolo nich. Ja som veľmi rada, za mojich rodičov a starých rodičov a za to, akým spôsobom na moju zvedavosť reagovali. Často ma brali spolu so súrodencami na rôzne výlety. Vysvetľovali mi všeličo zaujímavé, od tvorby kryštálov, cez slovenskú históriu, až po to, ako sa správajú zvieratá vo voľnej prírode. Keď som bola malá, nemali sme televízor ani počítač. Namiesto večerníčka nám rodičia na dobrú noc čítali rozprávky. Myslím, že je veľmi dôležité nezahlcovať deti príliš veľkým množstvom podnetov a informácií. Je lepšie nechať im priestor klásť svoje vlastné otázky a povzbudzovať ich k tomu, aby na ne hľadali odpovede, a tak rozvíjať ich kreativitu. Takýmto spôsobom môžu deti samé zistiť, čo ich najviac baví. U niekoho to je veda, u niekoho umenie a zase u ďalšieho manuálna práca.

4.Máš v rodine nejakých vedcov? Ako sa k tvojím snom a cieľom stavajú rodičia?

V rodine nemám žiadnych vedcov. Obidvaja moji rodičia ale študovali technické smery a tak sa rozumejú fyzike či chémií. K biológií ma zase viedol môj starký Ivan Kňaze, ktorý je fotograf a spisovateľ o zvieratách v slovenskej prírode. Keď som sa dostala do Oxfordu, moji rodičia a príbuzní sa tešili spolu so mnou a povzbudzovali ma. Zároveň ale vnímam, že moja rodina by ma rovnako povzbudzovala aj keby chcem zostať študovať na Slovensku alebo v Česku. V niečom by možno boli aj radšej, lebo by sme sa mohli častejšie vidieť. Hlavne moja mamina ťažko znáša to, že budem tak ďaleko. O to viac si cením, že ma v mojom rozhodnutí študovať v zahraničí podporuje.

5.Ako by si ohodnotila pripravenosť škôl a celkovo školského systému na deti, ktoré sa chcú uberať vedeckými cestičkami? Je dostupnosť rôznych materiálov, príležitostí , prípadne je podľa teba školstvo u nás dostatočne naklonené pripravenosti detí na dráhy vedcov/odborníkov v rôznych sférach? (prečo sa pýtam: mnoho vecí aj u nás funguje len na papieri, napríklad Inklúzia znevýhodnených detí, ale to je na inú tému, len som chcela vysvetliť pohnútku k tejto otázke, že či nejako cíti dieťa , ktoré sníva o vedeckej dráhe, podporu svojich činností, prípadne či netrpí nedostatkom príležitostí ukázať talent. Za ďalšie čo sa týka vybavenosti laboratórií, tak napríklad ja si z gymnázia pamätám veľmi dobré vybavenie chemických laboratórií na našej škole, ale inde na iných školách trpeli nedostatkom atď. ).

Myslím, že škola by mala byť miestom, kde sa dieťa naučí nielen nové informácie, ale aj to, ako tieto informácie použiť či overiť. Ak chceme aby z našich škôl vychádzali budúci vedci, mali by sme sa v študentoch snažiť rozvíjať vedecké myslenie. Jedným zo základných princípov vedy je to, že je spochybniteľná. Mali by sme teda viesť deti k tomu, aby neprijímali to, čo im učitelia vravia automaticky ako pravdu, ale aby sa nebáli klásť svoje vlastné otázky. Deti by ďalej mali byť vyučované v tom, akým spôsobom môžu nájsť na tieto otázky odpovede na svoje otázky. Rovnako dôležité je to, aby sa deti učili jasne formulovať to čo zistili podeliť sa o to s ostatnými. Inými slovami, myslím, že väčší dôraz by mal byť kladený na kreativitu a samostatné rozmýšľanie. Som vďačná za všetkých pedagógov na Slovensku, ktorý sa snažia podobným spôsobom vyučovať, aj napriek materiálnym či časovým obmedzeniam.

6.Prečo práve Oxford? Čím ťa oslovil, motivoval? Činnosť, ponuka, či absolventi a tak ďalej?

Oxford ma priťahoval hlavne ich spôsobom výučby. Každý študent sa okrem prednášok zúčastňuje aj tutoriálov. Tutoriály sú stretnutia, počas ktorých jeden alebo dvaja žiaci diskutujú so svojím profesormi to, čo sa zatiaľ naučili. Študenti tak dostávajú priestor diskutovať tie oblasti ich programu, ktoré ich najviac zaujímajú. Okrem toho sa veľmi teším na komunitu Oxfordských študentov. Myslím, že je omnoho ľahšie udržať a rozvíjať svoje nadšenie pre vedu, ak sme obklopení ľuďmi, ktorí ho s nami zdieľajú.

7.Máš nejaké vedecké vzory, ktoré ťa oslovili a ktoré obdivuješ?

Mám viaceré vedecké vzory. Jedným z nich je napríklad aj doktor Ben Goldacre, ktorý napísal knihu Zvrátená veda. Goldacre v tejto knihe ukazuje, aké dôležité je neveriť všetkému, čo čítame, ale overovať si informácie. Goldacre tiež odhaľuje nekalé praktiky, ktoré niekedy média alebo spoločnosti používajú, aby zvýšili predaj rôznych výživových doplnkov, či liečiv. Táto kniha ma inšpiruje k tomu, aby som k svojmu vlastnému výskumu pristupovala čestne.

8.Vedci, nielen dospelí, ale aj deti, ktoré majú podobné záujmy a zameranie, sú v očiach iných za introvertov. Platí to aj o tebe?

Neviem, ako ma vníma moje okolie, ale ja sama sa rozhodne považujem za introvertku. Po dlhšom kontakte s inými ľuďmi, si vždy potrebujem trochu oddýchnuť. Vo výskume ale vidím veľké výhody skupinovej práce a kontaktu s inými vedcami. Keď si predstavím samu seba v budúcnosti, vidím sa ako členku vedeckého tímu, nie ako samostatnú výskumníčku. Myslím, že úslovie Viac hláv – viac rozumu má v sebe veľa pravdy.

9.Mnoho ľudí tvrdí, že keď sa nejaký študent zo Slovenska dostane do sveta, už sa nevráti (história nám dokazuje , že to tak je, aj nie je, každý prípad je individuálny a mnoho vedcov sa vracia, napríklad pán Čekan, niektorí zas síce ostanú v cudzine, ale to naše „Slovák“ nesú hrdo, nezabúdajú na svoju domovinu a s radosťou ju prezentujú aj vo svete). Ako sa pozeráš na svoju budúcnosť ty? Vidíš sa po prípadnom absolvovaní Oxfordu späť na Slovensku, ak bude taká možnosť, prípadne ak bude možnosť robiť vedu a výskumy v biomedicíne aj tu?

Ako som už spomínala, myslím, že chorým pacientom budem schopná pomôcť najlepšie ako členka výskumného tímu. U nás aj v zahraničí sa takéto vedecké tímy združujú hlavne na univerzitách alebo v súkromných spoločnostiach. Ešte neviem presne, aké prostredie mi bude viac vyhovovať. Návratu na Slovensko som otvorená, ak tu budem mať nielen vybavenie na môj výskum, ale aj ľudí, s ktorými by som mohla spolupracovať. Myslím, že bude užitočnejšie, ak sa nevrátim na Slovensko hneď po skončení štúdia, ale až potom, keď už budem mať dostatočné skúsenosti, o ktoré sa s vedcami zo Slovenska budem môcť podeliť.

zdroje obrázkov: Pixabay, Facebook

Komentáre

komentáre