pondelok , 18 november 2019
Home / Dieťa / Tvorcovia filmu Niečo naviac: Sme presvedčení, že by sa pozitívnych filmov malo nakrúcať viac

Tvorcovia filmu Niečo naviac: Sme presvedčení, že by sa pozitívnych filmov malo nakrúcať viac

Naďalej sa pohybujeme v mesiaci venovanom Povedomiu o Downovom syndróme. Osveta sa šíri a nielen vďaka organizáciam, ale dokonca už aj vďaka umeniu.

Z dokumentu do komédie

Nie je to tak dávno, čo sa do kín v USA dostal film s Dakotou Johnson,The Peanut Butter Falcon, v ktorom hlavnú úlohu stvárnil herec s Downovým syndrómom, Zack Gottsagen. To, čo bolo kedysi nepredstaviteľné, je dnes realitou a ľudia s Downovým syndrómom sa dostávajú na filmové plátna v hraných filmoch, nielen v dokumentoch.

Na Slovensku nie sme na tom o nič horšie, veď ešte skôr, ako sa Zack dostal na plátno, sa u nás dostal do kín film Niečo naviac, ktorý sleduje život dnes už 16-ročnej slečny Dorotky a jej rodiny.

Film zožal úspech, no najmä začal proces, ktorý sa predtým nikto neodvážil začať. Proces ozrejmovania, osvety, približovania, odhaľovania skutočnej pravdy o tom, aký život s Downovým syndrómom môže vlastne byť.

Viac o Downovom syndróme sa dozviete tu: Mesiac Povedomia o Downovom syyndróme

Napriek modernej dobe totiž ešte stále vládnu medzi ľuďmi voči Downovmu syndrómu predsudky. Málo sa hovorí o tom, ako také dieťa s DS reálne funguje a dokonca aj niektorí lekári a zdravotníci nastávajúcim matkám, alebo matkám po pôrode príliš nepomáhajú svojím prístupom, názormi, či prognózami…. Našťastie, aj medzi nimi sa nájdu takí, ktorí sa nebránia pomoci mamičkám, aby prijali fakt, že ich ratolesť má o jeden chromozóm viac a snažia sa im pomôcť, ako sa len dá.

Hlavní tvorcovia filmu Niečo naviac, Palo Kadlečík a Martin Šenc, nám priblížili myšlienku filmu, proces natáčania a pôvod myšlienky, ale najmä ciele, ktoré film mal podľa nich dosiahnuť.

1. Prečo práve dievča s Downovým syndrómom? Je za touto myšlienkou a nápadom aj akési prekonanie predsudkov a bežných názorov a predstáv o ľuďoch s týmto ochorením?

Pavol Kadlečík: Tento film vznikal takým postupným procesom. S obľubou vždy hovoríme, že tá téma si vlastne vybrala nás, nie my ju. Zo začiatku sme nešli cielene po tom, že chceme natočiť práve takúto tému. Pôvodne malo ísť iba o takú kamarátsku službu, natočenie videoklipu ku Svetovému dňu Downovho syndrómu. Keď som však prišiel tento klip nakrúcať do divadla, kde sa pracuje s deťmi s Downovým syndróm, zaujala ma ohromná práca dramatoterapeutov, ktorí s nimi práve nacvičovali nové predstavenie.  A rovnako aj prístup samotných detí. Ihneď mi napadlo, že by o tom bol lepší nejaký krátky televízny dokument, no po čase som mal pocit, že ani to nebude stačiť. Určite s tým už od začiatku súviselo aj búranie predsudkov a predstáv ľudí, pretože sám som zažil, aké to je úžasné a chcel som to ukázať aj ostatným. Vtedy som si prizval do tímu dramaturga a scenáristu Martina Šenca, ktorého mi odporučili a predtým som ho nepoznal.

Martin Šenc: Táto téma sa mi okamžite zapáčila. Uvidel som v nej možnosť natočiť oveľa väčší film. A nielen o divadle, ale najmä o samotnej hrdinke s Downovým syndrómom a jej rodine. Bral som to ako šancu dozvedieť sa o tejto poruche niečo viac a zároveň pootvoriť dvere k Downovmu syndrómu aj širokej verejnosti. Áno, je pravda, že ľudia majú voči tomuto syndrómu predsudky a majú z toho strach, ale pramení to z toho, že o tom vlastne nič nevedia a nemajú s tým žiadnu osobnú skúsenosť. My sme na vlastnej koži zažili, že to ani zďaleka nie je taký strašiak, ako si mnohí myslia a vlastne sme zatúžili pretaviť do filmu to, čo sme zažili my sami. Spoločne sme napísali nový scenár a postupne sme na filme už pracovali ako autorská dvojica. Výsledkom bol nakoniec celovečerný film do kín.

2. Aké to bolo zo začiatku, tráviť s Dorotkou čas, bolo to pre vás ako tvorcov niečo nové? Alebo ste s ľuďmi s týmto syndrómom už skúsenosť mali? Čo vám najviac dalo toto obdobie strávené s ňou a jej rodinkou?

Martin Šenc: Ja osobne som predtým nemal žiadnu skúsenosť s Downovým syndrómom a samozrejme, aj ja sám som mal na úplnom začiatku predsudky a obavy, aké to bude.  Táto skúsenosť mi však udelila naozaj poriadnu lekciu. Dorotka bola ku mne od začiatku veľmi kamarátska a tým si ma získala. Bola vždy milá a usmievavá, občas hanblivá, na druhej strane ambiciózna s túžbou sa kdesi presadiť, počúvala hudbu, pozerala seriály, hrala futbal, rada chodievala do divadla medzi svojich kamarátov, vtipkovala… Je to teda úplne normálne dievča s rovnakými emóciami či snami, ako máme my ostatní „normálni“.

Znie to možno príliš naivne a sladko, ale práve v tejto rodine Vlčkovcov, s ktorou sme trávili čas, som pochopil, že sa mi pred očami odohráva niečo úžasné. Niečo ľudsky krásne, úprimné, silné. Môj pohľad na túto problematiku sa rapídne rozšíril a zmenil, a môj svet sa veľmi obohatil. Zistil som, že ľudia s týmto syndrómom sú vskutku jedineční, v tom najlepšom slova zmysle. Že sú veľmi šikovní a hoci v niečom sú možno pomalší, majú mnohé silné stránky a talenty, a najmä nefalšované prejavy emócií, sú vľúdni, úprimní a láskaví. Potrebujú len dostať šancu prejaviť sa a aby ich niekto počúval, aj keď im to trvá o kúsok dlhšie. Vďaka Dorotke a jej rodine ma to naozaj dostalo.

Keď človek prestane dávať seba na prvé miesto, tak dostane oveľa viac, ako by čakal.

Palo Kadlečík: Pre mňa to bola veľká škola života. S Dorotkou som si vybudoval naozaj krásny vzťah. Koniec koncov, točil som ju už od jej jedenástich rokov a teraz má už šestnásť. Rovnako aj s jej rodinou, pre ktorú je Dorotka takým stredom, ktorý všetkých spája. Zažil som veľmi veľa momentov, kedy som si uvedomoval, aký som sebec, keď som videl, ako sa členovia tejto rodiny k sebe správajú, čo dokážu dávať Dorotke i ostatným deťom na úkor svojich potrieb. Preto aj zámerom tohto filmu bolo ukázať, že aj takto sa to dá. Keď človek prestane dávať seba na prvé miesto, tak dostane oveľa viac, ako by čakal. Dnešná doba je nastavená akosi tak, že sme všetci až príliš zameraní na seba a práve tento príbeh ľudí môže z tohto spôsobu života príjemne vyrušiť a posunúť ich od necitlivosti a egoizmu k tomu, aby vedeli obetovať svoje záujmy aj pre niekoho iného. A to už je jedno, v akej oblasti. Zároveň môže mnohých ľudí inšpirovať, pretože je to príbeh o tom, ako sa niekomu niečo v živote podarilo.

3. Ako prebiehalo nakrúcanie? Ako dlho trval celý proces tvorby filmu? Boli nejaké prekážky, ktoré bolo treba prekonať?

Martin Šenc: Pred samotným natáčaním sme rodinu s Dorotkou niekoľkokrát navštívili len tak, bez kamier, aby sme sa navzájom spoznali. Ale aby aj oni mali šancu lepšie spoznať nás. Vlčkovci nám obom dali veľkú dôveru, za ktorú som ja osobne bol veľmi vďačný, pretože som bol pre nich niekto cudzí, s Palom sa už predtým poznali. Potom už aj s kamerami sme pozorovali bežný život rodiny a jej rituály. Zachytávali sme obyčajné autentické situácie, ktoré nám ponúkali samotní protagonisti a nechali sme sa nimi viesť. Zasahovali sme do nich len minimálne. Hlavne Pali s nimi chodieval kade-tade, do školy, na krúžky, do divadla, domov, na výlety, na chalupu… Keď som bol na nakrúcaní aj ja, držal som mikrofón a popri tom sme sa s Palim za pochodu radili, čo a ako natočiť.

Ako čas plynul, postupne sme sa s rodinou skamarátili a úplne prestali vnímať to, že ich vlastne chodíme nakrúcať. Rodičia nám boli počas celého natáčania veľmi nápomocní, cítili sme sa vždy veľmi dobre. Vierka, mama Dorotky, je už zvyknutá tento príbeh komunikovať, hovoriť o ňom otvorene, takže sme si niekedy v prvých dňoch sadli na niekoľko hodín a rozprávali sme sa pred zapnutou kamerou. S otcom Ľubošom sme zasa robili rozhovor až ku koncu natáčania a vďaka tomu, že sme už mali vzájomnú dôveru, na naše otázky odpovedal veľmi spontánne a úprimne. Celý proces tvorby filmu od scenára, produkcie až po jeho uvedenie do kín trval asi štyri a pol roka.

Palo Kadlečík: Čo sa týka nejakých problémov, najprv sme začínali nakrúcať s klasickým väčším štábom, no postupne sme prišli na to, že čím menší štáb, tým to funguje lepšie. Najviac sa osvedčilo, keď som s Dorotkou bol v miestnosti len ja sám. Trávil som s ňou veľa času a postupne spoznával jej svet, ale zároveň aj život celej rodiny. Zo začiatku som sa musel naučiť pracovať s tým, že podobne ako ostatní ľudia s Downovým syndrómom, aj ona má trocha problém komunikovať, má rečové chyby. Plus, keď jej položíte priveľa otázok naraz, tak nevie, na čo skôr sa má sústrediť. Keď nám Dorotka niečo hovorila, namiesto jednej témy často otvorila ďalších desať, takže sme ju museli niekedy vracať späť. Ale časom sa aj ona naučila vnímať nás a my sme sa naučili s ňou komunikovať. Pochopili sme, že ona nám povie len to, čo nám chce povedať, tak sme sa my prispôsobili jej svetu. A aj keď odpovedala na naše otázky inak, ako sme čakali, vždy nás to príjemne prekvapilo a posunulo vpred. Niekedy sme Dorotku nechali v miestnosti iba samu s kamerou a až potom v strižni sme prvýkrát uvideli, čo sa nám podarilo natočiť.

Martin Šenc: Ďalším problémom, respektíve výzvou pre nás bolo to, ako to celé podať tak, aby to svet prijal, aby to nebolo umelé a nepôsobilo to príliš idylicky. Určite sme nechceli nič idealizovať či zľahčovať. Snažili sme sa tam hľadať aj negatíva, aby tento rozmer v žiadnom prípade neabsentoval. Hovorili sme si, že nemôžeme ukázať, že je to až také pozitívne. V rodine Vlčkovcov sme však boli svedkami niečoho, čomu by sme asi len tak neverili, keby nám o tom niekto rozprával. Sú príkladom rodiny, kde takéto dieťa nie je problémom, skôr naopak. V závere filmu mama Dorotky povie, že nevie, čím si to zaslúžili – ale myslí to, samozrejme, v pozitívnom zmysle slova – že sú šťastní. Je to veľmi silné, že Vlčkovci prijali do života takéto dieťa nie ako problém, ale ako dar.

4. Prečo si myslíte, že sa ľudia dodnes do tejto tematiky v oblasti filmu nepúšťali?

Martin Šenc: Možno aj preto, aby to celé nevyzeralo ako také Modré z neba. Aby to citovo nevydieralo, alebo to nebolo až príliš presladené. Myslím si, že je dnes veľmi náročné nakrúcať filmy s pozitívnou tematikou, veľmi sa to nenosí a skôr sa hľadajú ťažké a značne konfliktné témy. My sme presvedčení, že by sa pozitívnych filmov malo nakrúcať viac a možno tam kdesi aj vidíme našu úlohu do budúcnosti. Takisto hendikepy už samé o sebe nie sú pre každého úplne pohodlná téma, či už pre tvorcu na ich zachytenie, alebo pre diváka, ktorý sa na to bude pozerať. My sme sa snažili, aby to v našom filme bolo prirodzené, nenásilné a som rád, že sa nám tam podarilo zamiešať aj humor.

5. Čo by podľa vás mal film dosiahnuť medzi ľuďmi v spoločnosti? Mali ste nejaké vyššie  očakávania?

Palo Kadlečík: Pri písaní scenára sme spočiatku chceli hovoriť o integrácií ľudí s Downovým syndromóm, chceli sme natočiť film o otázke ich uplatnenia v spoločnosti, o ich povolaní. Počas natáčania sa nám však tento koncept zmenil, oveľa dôležitejším sa pre nás stalo vôbec pootvoriť dvere k tejto poruche, ukázať, ako dokážu fungovať ľudia s Downovým syndrómom vo svojej rodine, ale aj mimo nej. Okolie s nimi často nemá skúsenosť, netuší, aký je ich život či ako vnímajú svet, alebo ak už sa s nimi ľudia stretnú, nevedia ako na nich reagovať, ako ich majú osloviť. Povedali sme si, že zbúrať tieto predsudky bude oveľa prínosnejšie ako hľadanie uplatnenia týchto detí – to sme teda chceli dosiahnuť.

Napriek tomu sa však ani prvotný zámer z filmu nevytratil a na príklade divadla môžeme sledovať, aké výsledky integrácia týchto detí prináša. Náš film tiež nesie naozaj silné posolstvo pre rodiny, pre budúce i súčasné matky a takisto je do istej miery aj edukačný. Premietali sme ho napríklad aj na Lekárskej fakulte UK v Bratislave budúcim lekárom, aby sme im pomohli pochopiť, ako môže vyzerať život s človekom s Downovým syndrómom a aby im dal možnosť lepšie komunikovať o možnostiach s tehotnou pacientkou.

Martin Šenc: Zažili sme, že po premietaniach či diskusiách po filme viacerí odchádzali pozitívne prekvapení. Netušili, ako veľmi ich to môže obohatiť. Alebo nám viacero ľudí povedalo či písalo, že film videlo a pomohlo im to. Ozývali sa aj rodičia iných detí s Downovým syndrómom a potvrdzovali, že ich život vyzerá veľmi podobne. Myslím, že to hovorí samo za seba. Ja by som doprial každému, aby nielen v kine, ale aj osobne zažil to, čo sme zažili my, pretože by touto skúsenosťou veľmi veľa pochopil. Verím, že sa nám podarilo aspoň trocha dosiahnuť to, aby sa v spoločnosti o Downovom syndróme hovorilo stále viac a aby sa začali búrať predsudky a mýty okolo neho. Pretože ako som už spomínal, vôbec to nemusí byť také nezvládnuteľné a neprekonateľné, ako si ľudia predstavujú.

Za rozhovor aj fotky ďakujeme autorom. 🙂

To máte tak. Rada píšem, rada premýšľam, rada sa informujem, rada sa zhováram o všetkom možnom… A ešte radšej toto všetko posúvam ďalej. :). A čo je najdôležitejšie pre mňa, napriek tomu, že nie som ešte mamina, chcem ubezpečiť všetky mamičk, ktoré k nám prídu na “návštevu” webu, že sú skvelé a pre svoje deti to najlepšie a že napriek zodpovednosti, ktorá z materstva plynie, netreba zabúdať na humor a nadhľad. Predsa sa jedna matka nescvokne 🙂

Komentáre

komentáre