nedeľa , 23 januára 2022
Home / Dieťa / Aktivity / Trénerka Lenka: Tá radosť detí je nadovšetko

Trénerka Lenka: Tá radosť detí je nadovšetko

Nie je žiadnym tajomstvom a asi ani ničím prekvapujúcim, že práca s deťmi, najmä väčším kolektívom, nie je nič jednoduché a odhodlať sa na to potrebuje dávku odvahy, sily a hlavne pevných nervov.

V každom športe platia pravidlá a podmienky. Na to, aby deti dosiahli v danom športe čo najviac, potrebujú schopného trénera, ktorý ich nielen nasmeruje, ale najmä motivuje. Byť trénerom nie je jednoduché poslanie. Samotný tréner síce ovláda veci, ktoré deti učí, ale podať ich v takom znení, aby dieťa pochopilo a aby si z toho niečo vzalo, dá zabrať. Na oboch stranách. O problematike trénovania som sa porozprávala s mladou trénerkou Lenkou 🙂

Deti a šport idú dokopy. Len im treba nechať voľný priestor a neznechutiť ich
Deti a šport idú dokopy. Len im treba nechať voľný priestor a neznechutiť ich

Niekedy vás prosto hodia do vody

Lenka začala trénovať malých hasičov,  keď mala asi 16 rokov. Správne čítate. Podujala sa na to v mladučkom veku, kedy sama už tento šport nepraktizovala. Trénerov bolo málo, lepšie povedané žiaden a ona mala na výber. Alebo to nevezme, alebo zatne zuby a podujme sa na to. Našťastie, nevzdala sa.

Tréneri predo mnou skončili a náš predseda (združenia, poznámka redaktora) nechcel, aby deti skončili. Boli veľmi šikovné. Je to už teda 10 rokov, čo sa s nimi “trápim”. Odvtedy mi rukami prešlo asi 6 tímov od najmenších (4 roky) po dorastencov (14 rokov). Potom som ich už len odovzdala na trénovanie za dospelákov.

Zosúladiť tých najmenších chce veľkú dávku organizácie. Rodičia, starí rodičia, tí všetci sú potrební na to, aby komunikácia medzi trénerom a deťmi prebehla bez problémov. Najmä vďaka tréningom a neskôr súťažiam.
Najťažšie býva dostať ich všetky na čas na tréning. Rodičia pracujú a je teda celá komunikácia náročnejšia. A teda aj to načasovanie býva komplikované.
Deti radi experimentujú a skúšajú nové veci
Deti radi experimentujú a skúšajú nové veci
Keď sa to už horko – ťažko podarí, je to zázrak.
No ani potom neprichádza úľava. Poznáte to, keď sa na jednom mieste stretne viacero detí…chce to kľud.
Dôležitá vec je ich najskôr utíšiť. Čo pri 10 a viac deťoch v podobnom veku býva ťažké. Potom zaberie dosť času celkový začiatok. Začať každému zvlášť (každý má totiž svoju špecifickú úlohu) vysvetľovať, čo ide robiť, prečo to ide robiť a ako to má robiť. Opakovať to chce stále dookola. Niekedy sa mi aj dostane pár vtipných otázok…hm 🙂

Chce to aj nových športovcov, no na to treba motiváciu

Správne zameranie na úspech vyžaduje silnú motiváciu. Tá býva obyčajne jednoznačná.
Ako ich motivovať…? Ťažko povedať. Po dohode s riaditeľkou ZŠ sme vyhlásili nábor na mladých hasičov. Decká si poobzerali trofeje a techniku, videli malú ukážku s vodou. Tá voda je asi to, čo ich motivuje, aby sa na to dali.
A motiváciu potrebujú aj tí stabilní. Neskôr si sami prehodia priority, a aj keď je trofej lákadlom, neskôr sa už viac orientujú na prekonanie vlastných výkonov…
Tým, čo už sú v tímoch, na každom tréningu opakujem pravidlá a vysvetľujem, ako sa na súťaži správať. Aby vedeli, o čo tam vlastne ide. Dosiahnuť najlepší čas, byť najlepší. Tá trofej ich berie zo začiatku asi najviac. 
Časovo, aj technicky a ľudsky je to práca náročná. Predsa len, všetci majú popri tomto koníčku a poslaní aj každodenné povinnosti.
Je to práca náročná hlavne na čas. 2x za týždeň strávime po tri hodiny na ihrisku. Ale tá radosť v očiach, keď sa im podarí útok! To je najväčšia motivácia pre mňa, aj pre nich (len poznámka: dosiahnuť v tak malom veku úspech, kedy sa zadarí dokončiť útok v hasičstve, je neuveriteľný a vážne úžasný).

Padli nejaké slzičky smútku, ak sa nejaká súťaž nezadarila?

Síce si občas poplačú, ale rýchlo ich to obyčajne prejde. Nik im to nikdy nevyčíta, ani nejako nepripomína a oni si ešte z toho vezmú to, aby sa neskôr posnažili viac. (100 % motivácia)

A čo ak nejaké dieťa chce šport vzdať?

Aj to sa stáva. Vtedy, ak sa nejakému niečo nepodarí. Učím ich, že to nevadí. Že na druhýkrát to bude lepšie. Vidia, že sa nehnevám a hneď je to ok. Je neuveriteľné, že už takí malí vedia mať toľko sebakritiky…

A to najlepšie na tom všetkom?

Tá ich radosť! To je nadovšetko, naozaj!
Lenke ďakujem a želám ešte veľa pevných nervov a síl vo všetkom, čo robí. 🙂

Komentáre

komentáre