sobota , 24 októbra 2020
Home / Rodina / Rodičia a deti / Rozhovor o otcovstve

Rozhovor o otcovstve

Byť otcom znamená pre muža veľa. Rovnako, ako byť matkou pre ženu. Všade nájdeme mnohé vyjadrenia mamičiek, ako ich materstvo zmenilo, čo všetko pre ne deti znamenajú, ako veľmi si to užívajú, čo všetko je ich cieľom a prioritou a podobne. Ale čo takí oteckovia?

Úprimne, na rovinu

Priznám sa, nad podobným rozhovorom som rozmýšľala už dlhšiu dobu. Rozhovorom o otcovstve s oteckom. Predsa len, muži zas až toľko priestoru na vyjadrenie sa v oblasti prístupu k rodičovstvu nedostávajú. My im ho dáme. Máme tu úprimný rozhovor s jedným otcom o tom, čo všetko otcovstvo pre muža znamená, ako vníma rodičovstvo, či je to niečo, čo ho nejako zmenilo, ako sa mu zmenili názory, pohľady, či ho nejakí iní rodičia vedia zaskočiť, čo ho najviac trápi do budúcna a či je to vážne tak, že tatino je ten, čo všetko dovolí.

Maroš je tatinom dvoch malých dcér a očividne si to užíva. Popri práci venuje čas svojej rodinke a som veľmi rada, že si našiel na mňa čas. Tak vám prajem príjemné čítanie, mamičky a oteckovia, určite sa v mnohom nájdete 🙂

Si tatinom dvoch malých detí. V čom vidíš najväčšiu ťažkosť,či zádrheľ v rodičovstve/”tatinkovstve” a v čom výnimočnosť,ktorú nikde inde v žiadnom vzťahu ako človek neprežiješ? Je niečo,čo by si oželel?

Najväčšiu ťažkosť? Ani po hlbšom zamyslení ma nenapadá niečo, čo by som definoval ako ťažkosť, alebo zádrhel. Ono v podstate aj také situácie a veci, ktoré by sa dali nazvať ťažkosťami alebo zádrhelmi, sú v kontexte dospelého sveta absurdné a smiešne situácie. Napríklad, keď si Zojka nevie za žiadnu cenu vybrať z dvoch ponúknutých jedál na večeru, v ten moment je to divočina, ale v globále je to vlastne iba malá malicherná situácia. Myslím, že tie skutočné zádrhely a ťažkosti si nechávajú deti na neskoršie etapy života. Teraz v septembri ide Zojka do prvej triedy základnej školy, tak uvidíme, kde je pravda skrytá. No a výnimočnosť vzťahu rodič/dieťa je podľa mňa taká jednoznačná – každú vedomosť a pozitívnu energiu ktorú vložíš do dieťaťa, má reálnu váhu. Občas mám ale práve pocit, že to je naopak. Že všetky deti sa rodia dokonalé a je na rodičoch, ako moc dovolia okolitému svetu ich zdeformovať. Táto zodpovednosť je jedinečná. To nezažiješ v inom vzťahu. Neviem čo by som oželel, myslíš ako zo svojich záujmov či na rodičovstve či ako?

No vlastne si mi na to odpovedal už. A dala by som to na neskoršie obdobie puberty?. A myslím si niečo podobné. Že vlastne my tie deti pretvárame na nás,čo by relatívne mohlo byť skôr naopak,oni by mali pretvoriť nás. A z tohto dôvodu je možno dnes príliš veľa nervóznych rodičov. Čo si myslíš o tomto? Zažil si niekedy niekde situáciu,kedy si sa nad reakciou rodiča pozastavil?
Ako, hovorí sa, že proti gustu žiaden dišputát, ale nemám rád, keď vidím napríklad deti vedené k predbiehaní sa v hlúpostiach. Kto je krajší, kto má lepšie oblečenie, vytváranie rôznych v podstate neexistujúcich rozdielov, ktoré len plodia komplexy a traumy. Dlho som sa v začiatkoch čudoval, kde na to tie deti chodia, ale potom som stretol rodičov a všetko som pochopil. Taktiež nemám rád, keď niektorí rodičia zaťahujú deti zbytočne do sveta dospelých. Riešia pred nimi témy, ktoré nemajú čo hľadať v detskom svete, presvedčení, že veď “hlúpe decko” tomu nerozumie. Je to hádzanie hrachu na stenu, ale myslím, že v takejto situácii je len hlúpy rodič. Tento zoznam by mohol ísť donekonečna. Mnoho rodičov sa neštíti používať pred deťmi hrubozrnné vulgarizmy, alebo nadmerne konzumovať alkohol. To sú situácie, nad ktorými sa ako rodič pozastavujem.
V posledných mesiacoch, ale už aj rokoch, panuje v mnohých európskych krajinách akýsi stav boja otcov o to, aby sa začali brať vážnejšie a nebolo im odopieraná možnosť byť plnohodnotným rodičom, nielen akousi postavou v pozadí, napríklad mnohí sa stavajú za právo na štátom schválenú rodičovskú dovolenku a podobne. Čo si o tom myslíš? Myslíš si, že sa status otca za tie roky zmenil v porovnaní s tým, akú spoločenskú úlohu mal niekoľko rokov dozadu?
Myslím, že sa ešte nezmenil, ale už sa mení pomaly. Nikde predsa nie je do skaly vytesané, že otec má byť niekde v pozadí, i keď mnohým to tak vyhovuje, samozrejme. Jasné, je pravda že minimálne z fyzického hľadiska zohráva v rodičovstve prím matka, ale priamo prospešný samozrejme môže byť aj otec. Počul som mnoho príhod od rôznych babiek, ktoré vraveli veci typu “muž pri pôrode nemá čo hľadať, to je ženská záležitosť”, alebo “čo má čo otec prebaľovať deti, ja by som mu to ani nedovolila” ,na čo ten daný otec iba súhlasne pritakáva. Podľa mňa sú to divné názory, ale kedysi to bol štandard. Je to nefér hlavne pre ženy . Prečo by sa mala sama venovať deťom kým jej muž mastí v krčme karty.
A netreba zabúdať ani na fakt, že to dieťa vníma prítomnosť oboch a vyvíja si k nim obom vzťah. Veď sú to najbližšie osoby v jeho živote. A možno aj sama matka k tomu prikladá, keď nezveruje rôzne úlohy otcovi a ten si potom možno príde ako “ten tam”.
Veľa sa všade hovorí a človek stretne pohľady a vyjadrenia matiek na to, ako sa zmenili od čias, kedy dieťa nemali. Málo sa však vidí, ako sa na túto oblasť pozerá muž. Teda, ako sa zmenil, či sa zmenil, a čo to s ním to otcovstvo urobilo. Sú nejaké oblasti, či názory, ktoré si mal iné predtým, než si sa stal rodičom a potom?
Ja len v rýchlosti v skratke k tomu, že si otec príde ako “ten tam”. Počul som aj taký názor, kedy jeden “otec” povedal že on sa nebude venovať svojmu dieťaťu, ktoré malo do štyroch rokov, lebo vraj on sa teraz nevie, a počká si, keď bude väčšie a rozumnejšie. Obraz si spravte sami. Názory sa mi nezmenili, ako som sa stal otcom. Zmenili sa len určité životné návyky. V časoch keď som sa stal otcom ,som mal ešte celkom aktívne vystupujúcu kapelu a stále som si hovoril, že to sa dá bez problémov skĺbiť. Potom sa ale dejú také veci, že prídeš nad ránom z koncertu a dozvieš sa, že manželka s dcérou písali list Ježiškovi a ty si pri tom nebol. A podobné situácie sa stále kopia, miska prioritných váh sa sama hýbe.
Vďakabohu, že existujú ženy, lebo bez žien by sme boli holí, bosí, roztrhaní.
Máš doma dve baby. Tiež už pociťuješ, že máš doma dve malé ženy? ? (Citujem z jedného seriálu: Konečne niekto zistí, aké to bude. Pretože oni sa zdajú byť zlaté, ale v skutočnosti sú to Malé ženy :D)
Vieš čo, ale musím povedať, že v Zojke napríklad je kus chlapčiska. Koluje na internete mnoho vtipov o otcoch na “čajových dejchánkoch” a ozdobených bradách a podobne. Jasné, zažil som aj so Zojkou podobné situácie, ale vždy to boli nazvime to “unisex” pikniky hehe. Nepociťujem teda v tomto smere nijako špeciálne, že by bol doma babinec. Alebo konkrétne, že by som mal malé ženy doma. Zojka aj Rebeka sú stále deti, mimo niektorých zriedkavých, priam pubertálnych záchvatov hnevu a vzdoru nemám pocit, že mám doma malé ženy. Stále sú deti.
Inak stotožňuješ sa ss názorom, že oteckovia sú tí pohodovejší a najmä tí, čo viac dovolia?
Určite, lebo my muži v sme v princípe večné deti a veľmi radi sa hráme, tak rozumieme väčšinou lepšie veciam týkajúcich sa “nedisciplíny”. Vďakabohu, že existujú ženy, lebo bez žien by sme boli holí, bosí roztrhaní. Nie žeby sme sa nevedeli o seba postarať, ale nemali by sme motiváciu to zmeniť.
Bolo niečo, čoho si sa bál v momente, keď si sa dozvedel, že budeš tatom?
Iba toho, aby som bol dostatočná opora pre svoju manželku. Na ostatné veci som sa tešil.
Inak každý rok v septembri (myslím), býva vo svete pripomienkový Deň dievčat. Mnohí oteckovia si oblečú oranžové tričká, vezmú dcéry do ulíc a spolu s nimi pripomínajú, že aj dievča sa ráta ako súčasť spoločnosti a má byť chránené. Keby k tomu došlo, dal by si sa s babami na to aj ty? Čisto názorovo
Určite s tým súhlasím a podporil by som túto myšlienku, ak by to bolo v mojich silách. Skôr sa ale čudujem nad tou vetou že “aj dievča sa ráta ako súčasť spoločnosti”. Rozumiem, že v mnohých krajinách má žena stále menejcenné postavenie, v takých krajinách majú tieto pochody inú váhu ako u nás.
U nás je to skôr naopak. U nás majú muži a ženy právne rovnaké postavenie, no v spoločnosti žiaľ panuje stále mnoho genderových predsudkov. Mám rád, keď ženy rúcajú tieto stereotypy. Ja tak zabrdnem do svojej sféry, v metalových kapelách už začína byť mnoho žien a nieje to už len taká “podívaná”, ako tomu bývalo kedysi. Taká Nervosa z Brazílie na príklad dokáže na pódiu podať presvedčivejšiu a živelnejšiu šou, ako hocijaká chlapská banda. Teším sa keď sa rúcajú podobné zaužívané stereotypy.
Je niečo, čoho sa do budúcna pre svoje deti bojíš?
Nebojím sa ničoho, lebo strach viaže nohy. Ale bol by som smutný, keby sa mojim deťom nesplnili sny, alebo by im niečo znemožňovalo viesť život, ktorý si zvolia. To je najhoršie čo sa človeku môže stať.
Ďakujeme. 🙂
zdroj: Maroš Buchel

Komentáre

komentáre