streda , 21 november 2018
Home / Zaujímavosti / Rozhovory / Mária Blšáková, autorka živých románov

Mária Blšáková, autorka živých románov

Knihy a ich spoločnosť sprevádza ľudstvo po stáročia, ba až tisícročia. Ich podobu postupne nahrádzajú nové formáty, nech však už forma písaného textu je papierová alebo elektronická, ľudia stále ostávajú hladní po univerzálnych pravdách, farbistých scénach či skutočných- neskutočných príbehoch.

S radosťou vám, milí čitatelia, predstavujeme dámu, koreňmi pochádzajúcu z Kukovej a bydliskom z Liptova. Dámu s nežným srdcom a prstami schopnými obsiahnuť celý svet, samozrejme, hlavne vďaka klávesnici. S Majkou Blšákovou sme sa porozprávali nielen o jej najnovšom románe, ale aj o krokoch, ktoré ju viedli k písaniu a vydávaniu vlastných kníh.

1.Milá Majka, práve ti vyšla nová knižka pod názvom „Do roka a do dňa“. Skôr než sa porozprávame o nej, aká bola tvoja cesta k literárnej tvorbe? Písala si odmalička a “šuplíkovala”, alebo si sa zapájala do literárnych súťaží? Aby som zbytočne nevymýšľala kadejaké prifarbené scenáre, sama nám prezraď, ako si sa dopracovala k písaniu románov?

Moja fantázia mala od detstva poriadne vyvinuté krídla, ale literatúru som si vďaka mojej kamarátke Magde zamilovala  až niekedy v piatej triede. Začali sme chodiť do knižníc, delili sme sa o dojmy z prečítaných kníh. Slohy mi vždy šli. Občas som s nejakým pomohla i spolužiakom. Prvý pokus o napísanie knižky prišiel čoskoro, no bola to zlátanina. Napriek tomu ľutujem, že sa kamsi zapotrošila. Neskôr prišli na rad básničky. Zošitky s veršíkmi sa plnili raketovou rýchlosťou, ale nikdy mi nenapadlo písať pre iné oči. Raz mi jeden notes s básňami zabavila vychovávateľka. Bola som poriadne napálená, keď som zistila, že ich čítala. Moju napaprčenosť nezmiernilo ani to, že ma pochválila. Napriek všetkému mi urobila službu. Dovtedy som totiž písanie (svoje) považovala za niečo, za čo sa treba hanbiť, veď vymýšľanie je vlastne klamanie, či 🙂 ? V pätnástich som začala pracovať v redakčnej rade školského časopisu a výdatne do neho prispievala. Keď som sa o pár rokov stala mamou, písanie ostalo len príjemnou spomienkou. Môj starší syn Jojko sa totiž narodil s Aspergerovým syndrómom, a tak romantické či dobrodružné romány, pri ktorých som predtým tak rada relaxovala, nahradila náučná literatúra. Na písanie som ani nepomyslela, až kým Jojkova lekárka neprišla s nápadom: „Napíšte knižku o synovej diagnóze. Máte zmysel pre humor a kreatívne riešenia, ktoré sa v odbornej literatúre nenachádzajú. Mohli by ste tak  pomôcť iným rodičom.“  Chvíľu trvalo, kým som sa odhodlala, no nakoniec som ju napísala. Na svoje vydanie čakala celých sedemnásť rokov. A možno i dobre, lebo za ten čas Jojko dospel a obohatil knižku o svoje myšlienky, postoje a pohľad na svet. Knižka „Do roka a do dňa“ je moja ôsma, takže cesta k nej ešte chvíľu trvala.

2. Majka, nie som žiadny expert – recenzent, ale tvoj štýl vnímam ako živý, farebný, rozvitý, neuveriteľne prepletený a predovšetkým aktuálny. Jedna naša spoločná známa ťa zadefinovala ako zakladateľku humoristického psychologizmu. Ako by si ty charakterizovala svoju tvorbu? Na čo kladieš dôraz? O čom píšeš a naopak, čo považuješ v texte za nepodstatné?

Ktosi raz povedal, že som slovotvorca, napriek tomu sa pri charakteristike samej seba zasekávam. Nemám rada pátos, hru na city, klišé, superlatívy. Píšem príbehy, ktoré sa stali alebo sa mohli stať. Moji hrdinovia nie sú dokonalí, geniálni a nie sú ani mega bohatí. Nepoučujem, nemoralizujem, len nechám čitateľov nahliadnuť do sveta, s ktorým sa môžu stotožniť, nájsť si v ňom niečo pre seba, či zo seba. Používam veľa priamej reči a snažím sa vyhnúť zbytočným opisom.

A ako inak, tí čo ma čítajú vedia, že v mojich knihách nesmie chýbať humor, lebo s úsmevom je všetko ľahšie.

3. Nedá mi neopýtať sa, prečo ešte stále nepublikuješ pod logom nášho najsilnejšieho vydavateľstva?

Och, nemyslím, že by logo na obálke bolo až také dôležité. Hlavne, že si kniha nájde cestu k čitateľovi, ale zas na druhej strane, nevravím, že som neskúsila 🙂 . S prvým rukopisom som na ich stránke nepochodila zas až tak zle. Nepopreli, že mám talent, no príbeh potrebuje ešte učesať. Po novej frizúre sa mi už neozvali. V podstate sa ani nedivím, keďže som bola začínajúci autor. Neskôr som im poslala knižku „Skrátka mi preplo“ aspoň na posúdenie. Kritika, ktorej sa jej dostalo, Eminých sympatizantov rozčarovala viac ako mňa  🙂 🙂 🙂 . Teší ma, že  práve z tohto rukopisu vznikla moja najčítanejšia a najkomentovanejšia knižka. Určite vieš, čo sa vraví o treťom pokuse. Aj ja som si povedala, že skúsim tretíkrát. Odpísali mi, že málokedy vydávajú autora, ktorý už publikoval v inom vydavateľstve, iba ak by mal výnimočnú predajnosť.

4. Chápem, takže predajnosť sa kladie nad talent?

Na toto sa nedá odpovedať takto jednoznačne. Verím, že ani vydavatelia to nemajú ľahké. Potrebujú predajnosť a tú často viac zabezpečí provokatívny obal, či názov ako kvalitný obsah.

5. Poďme ďalej… Vedela by si niektorú zo svojich kníh označiť za obľúbenú? Je medzi nimi taká, ktorá vznikala netradične alebo má pre teba zvláštnu hodnotu?

Najnetradičnejšie vznikala práve dvojdielna knižka o Eme – Skrátka mi preplo a A čo ak preplo im. Práve som dokončila knižku s hlavnou hrdinkou Agátou, ktorá tiež vyšla v dvoch častiach s názvami „Takmer zabudnutá láska“ a „Láska od A po Zet“. Ktosi z čitateľov stránky, na ktorej som uverejňovala, mi napísal, že Agáta som určite ja. Milá, vtipná, empatická. A vtedy som dostala nápad stvoriť úplne odlišnú hrdinku, ktorá je ironická, pije, fajčí a vyjadruje sa ako pohonič. Samozrejme, zasadila som ju do zmysluplného deja, takže jej výstrelky neboli samoúčelné. Chcela som však ukázať, že viem písať i inak. Faktom je, že hneď po prvotnom nápade mi Ema doslova nedala spávať. Čičíkala som ju, sľubovala, že ak ma nechá oddýchnuť, na druhý deň napíšem rovno dve kapitoly. Často si robím žarty, že si ma Ema vzala ako rukojemníka a nedala mi pokoj, kým som ju nenapísala. Ktovie, možno naozaj niekde žije  🙂 .

6. Keď už sme pri Eme, musím sa priznať, že táto hrdinka aj mňa zo začiatku veľmi miatla. A? … A nakoniec sa mi dostala pod kožu hlbšie ako vlasové cibuľky  😈 . Dokonca, keď som dočítala prvú časť, mi Ema chýbala. Je to vskutku svojrázna postavička, na jednej strane krehká umelecká duša, na druhej baba ako remeň. V Eminom živote nastal zlom a ona…

… a ona sa zrútila. Súhlasím. Ema je fakt neštandardná postavička. V podstate si myslím, že ľudia sa až tak veľmi nemenia. Výnimkou je, keď nás niečo zlomí alebo fatálne sklame a mi rezignujeme.

Ema bola dobré dievča, dobrá dcéra, sestra, priateľka, no keď sa ocitla v ťažkej situácii, všetci sa od nej odvrátili. Dokonca i jej rodina. Niet sa čo diviť, že rezignovala na všetko.

7. Ale späť k predošlej otázke, skôr než som ťa prerušila. Má niektoré z tvojich diel pre teba zvláštnu hodnotu?

Špeciálnu hodnotu má pre mňa kniha „Za dverami číha život“. Viem si úplne presne  vybaviť, kedy som vymyslela názov, i noci, keď som sa s perom v ruke skláňala nad zošitom. Je to jediná kniha, kde sú všetky postavy reálne a dej autentický. Verím, že Jojkov záver vleje rodičom  autistických detí nádej na lepšiu budúcnosť.

8. Zmienila si sa o tvojom staršom synovi Jojkovi. Môžeš prezradiť viac o spolupráci na knihe „Za dverami číha život“? Táto knižočka je nielen vaša rodinná autobiografia, ale pokojne môže poslúžiť ako odžitá metodika výchovy autistického dieťaťa. Dokonca si myslím, že je použiteľná aj pri výchove zdravých detí. Nakoniec hranica medzi bežným a neštandardným správaním detí je v súčasnosti čím ďalej tým tenšia.

Dlho som netušila, že Jojko píše. O to viac ma prekvapilo, keď som si prečítala názov jeho stránky. Svet výnimočného chalana –https://jozefblsak.wordpress.com/. Okamžite sa mi vybavilo, ako som mu pri jednej smutnej situácii povedala, že je výnimočný. Keďže je introvert, často sa pri čítaní jeho príspevkov dozviem o jeho pocitoch viac ako v priamom rozhovore.

Spolupráca na knihe prebiehala hladko, no z mojej strany veľmi emotívne. Keďže záver knihy tvorí rozhovor s „hlavným hrdinom,“ posielala som mu mailom otázky a on mi ich poslal späť zodpovedané. No, čo ti poviem. Rumázgala som o dušu.  Pri korektúrach som text mnohokrát prečítala, oživila si všetko zažité a o to viac som s dojatím žasla, aký úžasný chalan z neho vyrástol.

9. Keď píšeš, dostávaš sa do stavu, že si svojich vymyslených hrdinov osvojíš, prenesieš do súkromia? Chýbajú ti? Alebo sa otrasieš a pokračuješ ďalším príbehom?  Čítala som jedno tvoje vyjadrenie: „ Písanie je pre mňa nevyhnutnosťou. Mám malú hlavu na to množstvo myšlienok, ktoré sa v nej skrývajú.“

Postavy, ktoré vytváram, sa mi stávajú rodinou, priateľmi, susedmi. Beriem ich ako reálnych ľudí. Rozplačú ma i rozosmejú. Raz som zodvihla telefón a pre môj neovládateľný smiech mi osôbka na druhej strane nerozumela. Chvíľu mi trvalo, kým som zo seba dostala, že píšem. Verím, že ak autor nenadviaže so svojimi postavami blízky vzťah, ak ich neprecíti, nemôžu vyznieť autenticky. Mimochodom, moji hrdinovia mi chýbajú natoľko, že ich primiešavam do iných kníh a čitateľ si ich môže pripomenúť, dozvedieť sa, ako sa im žije i za poslednou stránkou. Napríklad taká Agáta. Zmienka o nej je v „Kaleidoskope“ a nájdete ju i v knihe „Anna a Šarlota“. Ak ste si obľúbili novinárku Annu, prezradím vám, že Henrieta sa s ňou v mojej najnovšej knižke zoznámi vo vlaku. Takýchto návratov by som vám mohla prezradiť i viac, ale nechcem vás dopliesť. A na margo mojich myšlienok… Sú ako vrece bĺch. Nemám rada, keď píšem a podsúvajú sa mi iné námety. Vtedy by som sa najradšej dala na chvíľu naklonovať a pracovala na všetkom naraz. Napriek tomu nezačínam ďalšiu knihu, kým nedopíšem rozpracovanú, aj keby mi dobrý nápad klopal na každú mozgovú bunku.

10. Práve ti vyšiel nový knižný počin, predstav nám ho, prosím?

Hlavnými protagonistami sú Alan a Henrieta. Ona roky pracuje v Taliansku ako čašníčka, on tam s kamarátom dovolenkuje. Spoznávajú sa za nie práve najpríjemnejších okolnosti, no nakoniec sa spriatelia. Preskočí i povestná iskra, no jej život je tam a jeho stovky kilometrov ďaleko.

Táto knižka je o hľadaní, nádeji i o boľačkách na tele i na duši, ktoré si so sebou obaja nesú z minulosti a ktoré im bránia vhupnúť bez obáv do vzťahu.

Vraví sa, že na vzťah nepotrebujeme dokonalého partnera, ale takého, ktorého chyby dokážeme akceptovať, no Alan a Henrieta sú napriek vzájomnej príťažlivosti poriadne odlišní, a čaká ich veľa prekážok.

Knižku som napísala v prvej osobe, v prítomnom čase, ale z pohľadu obidvoch hlavných hrdinov. Čitateľ sa tak dozvie o myšlienkových pochodoch z oboch strán.

Rukopis sa pôvodne volal Oheň v duši, ale keďže medzitým vyšla kniha s rovnakým názvom, zmenila som ho.

Dlho som premýšľala nad niečím výstižným. V tom čase Jojko na svojej stránke uverejnil článok Do roka a do dňa. Písal v ňom,  že ak nie sme spokojní so svojim životom, môžeme ho zmeniť, stačí len chcieť a pracovať na tom.  Poprosila som ho, či by som jeho názov mohla použiť a keďže si cením autorské práva, odkúpila som si ho.  

11.Tvoja novinka „Do roka a do dňa“, ako si spomínala, sa odohráva v Taliansku? Prečo tam? Ako vznikala predloha a ako si dokresľovala prostredie?

Moja pacientka Frieda často rozprávala po taliansky. S manželom Leom trávili v tejto  krajine dovolenky. Keďže pracujem v zahraničí, napadlo mi, že by som mohla napísať príbeh o žene, ktorá odišla za prácou do cudziny. Dlho som hľadala miesto, kam ju zasadiť. Nakoniec som jej našla Apúliu a spolu s ňou som si ten kraj zamilovala. Hodiny som strávila na internete, túlala sa ulicami mesta Lecce, vyhľadávala kultúrne pamiatky, študovala históriu, gastronómiu, zvyklosti, mená, letoviská. Spomínam si, ako som potrebovala Henrietu dopraviť domov a hľadala pre ňu let. Keďže som nenašla nič vyhovujúce, musela sa terigať autobusom s posledným turnusom dovolenkárov  🙂 . Pri ceste naspäť mala viac šťastia. Letelo jej to zo Schwechatu do Bari. Dokonca som si overila  i autobus z letiska.

Keď  si chystám materiál na knihu, naštudujem si možno i stonásobne viac, ako sa dostane do príbehu. Rovnako starostlivo si pripravujem podklady pre postavy. Nezriedka si ich podoby vyhliadnem niekde v časopise či na internete. Každej postave vystavím niečo ako rodný list, kde je dátum narodenia, mená rodičov, súrodencov a mnoho iného. Pomáha mi to vyhnúť sa logickým chybám.

12. Posledná otázka, ktorú považujem za akýsi bonusový náhľad do spisovateľovej duše. Prečítala som od teba niekoľko kníh a postupne som nadobudla pocit, že sme spolu drali školské lavice. Akým spôsobom si chrániš súkromie, aby tvoje knihy neprezradili pres-príliš? Ako si udržiavaš odstup a určuješ hranicu vlastným románovým postavám? Neviem, či vieš, na čo sa pýtam?

Veľmi pekná otázka. Ak som správne pochopila, pýtaš sa, okrem iného, či z môjho súkromia občas niečo nepresakuje do mojich kníh. To vieš, že áno, ako asi u každého autora. Napríklad svoju úžasnú babku i s čarovnou povalou som požičala Agáte. Ktosi mi raz napísal, že musím viesť veľmi farebný život, keď dokážem napísať také rozmanité postavy. Faktom je, že čitateľom ponúkam svoju fantáziu a kreativitu, ale moje súkromie si úzkostlivo strážim.

Veľmi pekne ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov. Na záver sme ťa, milá Majka, požiadali, aby si vybrala úryvok z tvojej najnovšej knižky. Tak nech sa dobre číta  🙂 .

Ja ďakujem tebe, Slávka, za veľmi príjemné stretnutie. Čitateľom portálu www.vsetkopremamu.sk prajem veľa dobrých kníh.

Celá dolámaná sa vo vestibule Bratislavskej hlavnej stanice zosuniem na lavičku. Plánovala som si na cestu kúpiť nejaký časopis, no nechce sa mi vstať. Dokonca ani slovenčinu, ktorá zaznieva zo všetkých strán, si neužívam tak, ako v predstavách. Konečne hlásia môj vlak. Vstávam. Obrovský kufor vlečiem hore schodmi na perón. Už aby som sedela na svojom mieste. Napínam uši, aby som zachytila zoradenie vozňov a vyhla sa predieraniu úzkymi chodbičkami. S kufrom mi pomáhajú dvaja mladí chalani. Keď im poďakujem, mladší vraví: „Nie je za čo, teta.“

Ešte raz si overujem číslo miestenky a konfrontujem so sedadlom pri okne. Super, aspoň toto mi vyšlo. Hneď za mnou do kupé vchádza babka s dedkom a dve decká. Babka má širokú sukňu, na ktorej má vyšívanú zásteru. Vlasy jej prekrýva šatka s vzorom, ktorý pripomína uhorky. Obaja chlapci sa nalepia na okno a hlučne sa lúčia s rodičmi, ktorí im mávajú z perónu. Otváram kabelku a vyberám z nej obálku. Je celá pokrkvaná od toľkého žmolenia. Prstami po nej prechádzam a overujem si, či sa ten pocit znova dostaví. Nenápadne si obzerám spolucestujúcich. Neviem si predstaviť, žeby som telefonovala v ich prítomnosti, no som si istá, že ak som tu bola sama, nájdem si inú výhovorku, prečo nezavolať.

Vlak je už v pohybe, keď sa dvere kupé zas otvárajú. Objavuje sa v nich tmavovláska s pážacím účesom. Rezignovane si povzdychne, hodí tašku na policu a zvezie sa na sedadlo oproti.

„Nechápem, že baba za okienkom nerozumie, čo je to sedadlo v smere jazdy.“

Zamračí sa. Časopis kladie na poličku pod oknom a chytá sa za žalúdok.

„Máte problém, keď sedíte opačne? Mne je to jedno. Ak chcete, pokojne sa s vami vymením.“ Tmavovláska ma odmeňuje vďačným úsmevom.

„Ste veľmi milá. Vždy, keď sedím opačne, mám pocit, že sa chce môj žalúdok pozrieť z okna.“

Obe vstávame a sadáme si na miesto tej druhej.

„Viete, tieto piatkové jazdy sú na skapanie. Ešte že nie je leto. Vtedy je to i…“ nakláňa sa

ku mne bližšie, „frontálny útok na čuch. Mám za sebou niekoľkohodinové školenie a redakčnú radu. Som uťahaná ako šteňa.“

Pohľadom sklzne na obálku v mojich rukách a potom pozrie z okna. Evidentne patrí k ľuďom, ktorí nedajú jazyku dlho zaháľať.

„Tiež z práce?“

Prikyvujem.

„Táto Blava je hrozná. Obyčajne chodievam autom, ale mám niečo s elektronikou. Už by som si nekúpila francúzske auto, ani keby mi ho núkali za desať eúr. A v ktorej časti Bratislavy pracujete? Och, prepáčte, som nadmieru zvedavá, ale to tá prekliata profesionálna deformácia.“

Mne sa jej deformácia páči a vravím jej to i nahlas. „Nepracujem tu, len tade prechádzam. Môj…“ nakláňam sa ku nej presne tak, ako pred chvíľou ona ku mne, „zadok má už odsedených devätnásť hodín.“

Vypleští oči. „To cestujete z Ameriky?“

Nahlas sa rozosmejem. „Ale kdeže. Len z Lecce. Chcela som letieť z Bari do Viedne, ale kamarátka mi cez známeho, ktorý má cestovku, vybavila tento skvelý spôsob. Takmer celý deň som presedela v autobuse s posledným turnusom dovolenkárov a ešte ma niekoľko hodín cesty čaká. Vystupujem v Kysaku, presadám na ďalší vlak do Prešova a potom ešte niekoľko kilometrov autobusom.“

Chytá sa za hlavu. Vraví, že odteraz už nebude hromžiť, lebo do Trenčína pokojne i dopľuje. Pôvodne som si priala tichú a pokojnú cestu, no teraz som rada, že sedí oproti mne. Mimovoľne pohladím prstom obálku.

„A… v tom Taliansku ste už dlho?“

„Šesť rokov a tri mesiace.“

„Fú, poriadne dlhý čas. To tam už možno máte i rodinu. Muža, alebo aspoň priateľa.“

„Nič také. Taliani sú veľmi milí, ale treba ich brať s rezervou.“

„A čo tu, na Slovensku?“ vyzvedá naďalej a vie to, lebo sa zatvári šibalsky.

„Ani tu, ani tam. Ja… nie som veľmi na vzťahy.“

Znova jej pohľad padne na obálku. Zvedavosť by nezamaskovala ani čiernymi okuliarmi. Rozhliada sa po kupé. Dedko už odfukuje pod zaveseným kabátom, babka preberá medzi prstami koráliky z ruženca. Pery sa jej nehlučne hýbu a z modlitby ju nevyrušia ani vnuci, ktorí do seba kopú. S úsmevom sa vracia ku mne a vystrkuje k obálke prst.

„Niečo dôležité, však?“

Prikyvujem. „Áno. Mohlo byť… pred časom, ale dostalo sa to ku mne neskoro.“

Akoby zašípila niečo, o čo nesmie prísť. Znova sa ku mne nakláňa a vraví svoje meno. Volá sa Anna a je novinárka. No zbohom. Tak to preto. Hrozím jej prstom. Zo mňa si veru námet nespraví. Stláčam jej podávanú ruku a predstavujem sa.

„Henrieta, júj, tak mi už prezraď, čo schováva tá obálka, lebo nebudem spávať.“

Tvári sa, akoby bolo tykanie kľúčom na odomknutie všetkých úst. Chvíľu som presvedčená, že zo mňa nevypáči ani mäkké fň, no potom mi dôjde, že je to človek, ktorého s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nestretnem a možno by mi pomohol iný pohľad.

„Tak dobre, poviem ti, ale sľúb, že sa nebudeš smiať. Som introvert. Nezverujem sa ani blízkym ľuďom, nie to ešte… spolucestujúcim.“

Náhlivo prikývne.

„Pred pár mesiacmi som niekoho stretla. Bol v Taliansku na dovolenke.“

„Našinec?“

„Presne tak.“ ošívam sa. Zrazu sa mi to zdá banálne, no Anna ma vyzýva, nech pokračujem. „Strávili sme spolu len dva dni, ale… bolo to… čosi výnimočné. Iné ako čokoľvek. Neviem, či mi rozumieš.“

„Ahá, takže letná dovolenková láska?“

Nesúhlasne krútim hlavou. „Nemyslím. Dali sme si len jeden bozk, nič viac, takže žiadna búrka hormónov, či vášnivé splanutia, ale napriek tomu, ja… neviem ti to presne vysvetliť.“

„Pocit blízkosti? Kompatibilita? Nevšednosť?“

„Také niečo, ale opakujem, boli to len dva dni. Budeš si o mne myslieť, že…“ pohľadom zaletím ku malým šarvancom, no tí nám nevenujú pozornosť, „som blázon, ale keď mi povedal, že odchádza, cítila som sa podvedene, i keď na nič také som pravdaže nemala dôvod. Popriala som mu šťastnú cestu a doslova od neho utiekla. Keď som sa upokojila, navrávala som si, že ma pred odchodom vyhľadá.“

„A nevyhľadal.“

„Nie, nevyhľadal. Celé dopoludnie som presedela na balkóne, z ktorého vidno pred vchod.“

„Smutné. Konečne stretneš niekoho, kto sa ti dostane pod kožu a on zmizne v nenávratne.“ Povzdychne si a potom pohľadom skĺzne k mojim rukám. „A tá obálka?“

Usmejem sa. „Toto chce ešte trochu omáčky. S priateľkou Lujzou v Taliansku pracujeme v pizzérii a dvakrát do roka, chodievame na Slovensko k rodine. Na jar, pred začiatkom sezóny a teraz, na konci septembra. Pred dvoma dňami, posledný deň v práci sa stala nehoda. Kuchár prevrátil fľašku s olejom a naša kolegyňa Bianka sa na nej pošmykla tak nešťastne, že si zlomila nohu.“

Anna mi visí na ústach.

„V kuchyni zavládol poriadny zmätok. Šéf Francesko zavolal sanitku a Lujza bežala do Biankinej skrinky pre kabelku, kde mala doklady. A tam ju našla.“

„Čo našla?“

Podávam jej obálku, na ktorej je napísané moje meno. Anna sa rozžiari ako halogénka.

„Od neho?“

„Áno.“

Voľnou rukou si šúcha predlaktie. „Odpadnem. Čo napísal?“

„Že je rád, že ma spoznal. Poprosil, nech sa mu ozvem a pridal mailovú adresu s telefónnym číslom.“

„Dúfam, že si tú Bianku aspoň vyšklbala za vlasy a že sa mu ozveš.“

„Ja… celý čas nad tým dumám a vychádza mi stále to isté. Je neskoro. Alan si desať týždňov myslí, že som ho odignorovala. Načo mám mútiť vodu. Kam by to viedlo? A k tomu, naše svety sú tak veľmi odlišné.“

Anna sa tajomne usmieva. Z police berie tašku. „Poď, pozývam ťa na kávu. Niečo ti porozprávam a potom rozhodni, ako uznáš za vhodné.“

Dvíham sa a nasledujem ju. Keď si objednáme, listuje v časopise a potom na čosi poklope prstom. Článok má názov: Do roka a do dňa.

„To si napísala ty?“

Hrdo sa vystrie a prikývne.

„O čom to je?“

„Aj o tebe, milá Henrieta. Je to o nádeji na lepší život. Je veľa ľudí, ktorí lamentujú, že je ich svet prázdny, smutný či dokonca tragický a chceli by zmenu, no tá nepríde sama od seba, zajtra, či pozajtra. Ak svoj život chceš naozaj zmeniť, treba sa o to pričiniť, pracovať na tom a do roka a do dňa bude všetko iné. Len nesmieš stratiť nádej a vieru. Viem, múdrych rád je všade habadej a popísať sa dá kadečo, ale niečo ti prezradím. Tento rok v marci som sama bola jeden veľký balík frustrácie. Po rozvode som sa otriasala veľmi dlho a akosi nenachádzala štipku radosti. A práve vtedy som stretla Šarlotu. Dievča, ktoré chcelo v ľadovej vode Váhu skoncovať so životom. Keby mi vtedy niekto povedal, že sa mi stane najlepšou priateľkou a že sa do nej dokonca zamiluje môj brat, Šimon, isto by som si zaťukala na čelo.“

Hľadím na ňu s nefalšovaným prekvapením a Anna sa rozosmeje.

„A to nie je všetko. Predstav si, že zo Šarlotinej mamy sa vykľula osudová láska môjho otca. Nevieš si predstaviť, koľko krásnych prekvapení som za posledné mesiace zažila. A všetko vzišlo z jedného takmer tragického momentu. Zober si ponaučenie a nenechaj sa unášať vetrom ako semienko z odkvitnutej púpavy. Veď čo sa môže stať, ak zavoláš? Buď na teba zabudol, alebo nie. Aspoň sa dozvieš, na čom si.“

Rozhovor s Annou úplne odohnal moju únavu. Rozpráva o svojej práci i o priateľovi. Ja jej o krajine, v ktorej nikdy nebola, ale vraj som ju navnadila natoľko, že tam raz určite vycestuje.

Tesne pred Trenčínom mi dáva svoje telefónne číslo. Mám jej zavolať. Nie zajtra, ani o mesiac. Stačí o rok a deň. Mám si to vložiť do telefónu ako pripomienku. Z môjho života mizne presne tak rýchlo, ako sa v ňom objavila.

Štyria prísediaci vystupujú v Považskej a do kupé sa chvíľu na to volalí niekoľko deciek, ktoré idú z tanečnej súťaže. Osamiem až v Ružomberku. Únava pridáva hlave na váhe. Mám pocit, že mi čoskoro zlomí krk. Na chvíľu otváram okno a nechávam si schladiť tvár. Teraz, alebo nikdy! Prikazujem si. Otváram obálku a potom do mobilu vyťukávam číslo. Niekoľkonásobné vyzváňanie nahrádza ospalý hlas.

„Prosím.“

„Alan?“ ozývam sa váhavo.

„Áno. Kto volá?“

„Tu… Henrieta.“

zdroj foto: Facebook, súkromný archív Márie Blšákovej

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Rodičia mi dali život a naučili ma ho milovať. Mojim deťom som dala život ja a oni ma naučili milovať samu seba… A tak mám rada rodinu, deti a ľudí okolo seba, ktorí sú mojim najväčším koníčkom.

Komentáre

komentáre