streda , 23 október 2019
Home / Dieťa / Aktivity / MALÉhRY nie len pre tých malých

MALÉhRY nie len pre tých malých

MALÉhRY je názov autorského divadla troch dám, menovite Daniely Zbytovskej, Barbory Seidlovej a Nikoly Zbytovskej.

Divadlo síce sídli v Brne, ale často sa “presúva” aj na iné miesta a svojími hrami umelecky obohacujú nielen tých najmenších.

Prioritne sme sa však tentokrát zamerali na ich tvorbu pre deti, aj keď majú aj tieto hry určite čo povedať aj nám, dospelým. Na konte majú dve knihy pre deti. Prvá sa volá Jak na příšery, ktorá búra predsudky u detí a druhá, Pohádky a MALÉhRY im vyšla vlani na jeseň a  krásnym spôsobom prispieva k tvorivosti detí a vlastne celej rodiny.

Mňa zaujímalo veľa. Ako sa hrá pre deti, ako si dievčatá delia úlohy, ako vnímajú rozdiely medzi detským a dospelým divákom, čo všetko snívali, že ich knižky prinesú, dozvedela som sa, aj aké reakcie zažili od detí a ich rodičov, či to, aké rozprávky a postavy mali v detstve najradšej oni samé. A aj niečo viac. Dúfam, že to bude pre vás príjemné čítanie, pre mňa bolo a aj veľmi zaujímavé.

1.Divadlo MALÉhRY má okrem repertoáru pre dospelých aj hry pre deti. Pre koho sa vám hrá ľahšie? Pre dospelých, alebo pre deti?

Daniela: Nerobím rozdiely medzi detským a dospelým publikom…témy a štýl hrania sú odlišné, ale aj dospelý má hlboko vo svojom srdci ukryté dieťa, ktorým kedysi bol a naopak dieťa má v malom, drobnom tele ukrytú veľkú, múdru dušu..

Nikola: Detské publikum ma naučilo logike…nič im neujde! Vyšla som z Brnianskeho konzervatória rovno na „voľnú nohu“,začala som spoločne s Danielou a Bárou práve rozprávkami. Kolegovia si ťukali na čelo, ale ja som prežívala také pocity šťastia, ktoré sa nedali ani popísať…a vravela som si, že je fajn, že nikto netuší, aká je to nádhera a teda mi to nevezme!

Postupne sme začali hrať pre dospelé publikum a ja som pochopila, že dospelí rovnako ako deti túžia po láske a šťastnom konci, že dokážu byť úžasne vnímavé a to, čo veľakrát vznikne medzi javiskom a hľadiskom, sa slovami nedá vyjadriť…sú to vzácne chvíle zdieľania a vzájomného splynutia…

Bára: Užívam si oboje. Deti ma vracajú k sebe samej, k podstate, k skutočnosti…Baví ma sledovať ich reakcie. Veria na zázraky. Sú spravodlivé a vidia srdcom. Vzhľadom na to, že ale podstatnú časť tvorby venujeme dospelým, sú pre mňa tí veľkí rovnako inšpirujúci, ako tí malí…Vlastne tiež túžia po láske, pohladení, pochopení…niekedy to potrebujú dokonca viac, než deti.

2.O detskom divákovi mnohí umelci tvrdia, že je potenciálne náročnejší, ako dospelý, ale o to vďačnejší. Možno je to tým, že nie je vždy ťažké zaujať ich pozornosť, ale o to ťažšie je tú pozornosť udržať. Ako vnímate rozdiel medzi dospelým a detským divákom vy?

Nikola: Nepovedala by som, že je náročnejší, len vyžaduje pravdivosť. Vycíti vašu náladu a pohnútky, vycíti, či ho naozaj máte radi a potom je ochotný ísť s vami.

Daniela: Tvorba pre deti vyžaduje to, aby ich človek miloval a aby sa s nimi spojil prostredníctvom toho svojho vnútorného dieťaťa…

Bára: Je to taká forma meditácie…Také hranie sa…ale musí sa do toho ísť naozajstne. Falošnú hru na pravdivosť deti vycítia a hercom to nedarujú!

3.Máte na konte dve knihy. V tej prvej, Jak na příšery,vystupujú naoko negatívne rozprávkové postavy (čert, strašidlo). Páči sa mi veta v opise tejto knihy: Záleží len na nás, či v nich vieme prebudiť dobro. Bolo cieľom tejto knihy odstrániť v deťoch akúsi tendenciu vidieť v každom na pohľad zlom stvorení len to zlé a sústrediť sa na to, aby dokázali deti v každom stvorení vidieť najmä to pozitívne, dobré už odmalička?

Daniela: Áno, chceme povedať, že s každou bytosťou na svete sa dá dohovoriť. Ide o to, pochopiť, že aj tá najväčšia „príšera“ má niekde v hĺbke svojho srdca treba úplne malú, ale dobrú dušičku a že túži, aby ju mal niekto rád. A láska robí divy.

Bára: Stačí nájsť spoločnú reč. Stačí pochopiť, prečo je niekto taký, aký je a pomôcť mu stať sa lepším. A tak čert vďaka Toníkovi, ktorý v ňom objavil dobrú dušičku, vozí deti na chvoste do školy a pomáha kúriť v peci, alebo hastrman učí deti plávať… Alebo malá odvážna Anička objíme čarodejnicu, tá sa rozplače, pretože ju nikto nikdy neobjal a slzy dojatia jej uhasia aj poslednú iskričku zloby v očiach…

4.V druhej knihe Pohádky a MALÉhRY sú okrem vašich rozprávok aj malé divadlá pre deti, v ktorých si môžu deti vytvoriť a zahrať vlastné predstavenia.

Daniela: Bol to môj sen. Ako malá som hrala všetkým deťom z okolia bábkové divadlo, alebo zvonila na susedov, uklonila a predniesla im básničku… Dodatočne ju ľutujem, ale to bábkové divadlo som túžila znovu oživiť a dopriať ho všetkým deťom.

Nikola: A teraz nám chodia e-maily s fotografiami detí a rodičov, ako si spoločne vyfarbujú a vystrihujú bábky, lepia ich na špajdle a hrajú divadlo. Mama, tata, deti. Je to dojemné, ako taká obyčajná vec dokáže rodinu spojiť!

Bára: Dokonca nám písala jedna maminka, že sa jej štvorročný synček rozhodol, že teraz bude v škôlke každý deň vymýšľať príbehy, aby mali doma večer čo hrať!

4/A  Stáva sa vám pri hraní , že sa vám snažia deti „zakomponovať“ do predstavenia vlastné veci? Predsa len tí dospelí sú skôr takí pasívni, deti vedia urobiť z rôznych predstavení väčšie divadlo ☺. Zdá sa vám, že oproti dospelému divákovi sú tie emócie a prejavy  od detí viac viditeľné pri sledovaní predstavenia?

Daniela: Raz sme hrali takú rozprávku, kde sa bábika prejedla čokoládou a rozbolelo ju bruško. Celá sála detí skandovala: „Vykakať! Vykakať!“. Napnutá situácia, že?

Bára: Alebo sa rozhodnú, že máte dať čertovi pusu a skandujú: „Pusu, pusu, pusu…“. Takže tomu čertovi pusu dáte, aby bol v sále kľud…

Nikola: Keď sme hrali v Taliansku, sedeli v prvom rade nejaké babičky z obce, bolo to ich prvé divadelné predstavenie v živote…kričali, aby som si čerta za muža nebrala. Takže veľakrát to nie sú deti, čo reagujú spontánne! Dokonca sa nám stalo, že malé dievčatko napomínalo mamičku, ktorá sa v hľadisku nahlas smiala: „Mami, nepreháňaj to!“

5.Vaše divadlo má aj vlastný Literárny salón pre deti. Dnes, kedy je väčšina detí skôr technologicky zameraná, alebo kedy klasické postavy akoby odchádzali z rozprávok,  je to veľmi príjemný krok a aktivita. Aké sú ohlasy detí na klasické postavy z rozprávok?

Daniela: Ako malá som sa v piatich rokoch naučila písať na písacom stroji, aby som mohla písať príbehy. To mi ostalo. A zostal mi aj ten pocit, ktorý vo mne klasické postavy z rozprávok vyvolávali. Každá totiž predstavuje nejakú nelichotivú ľudskú vlastnosť, s ktorou sa týmto spôsobom dieťa zoznamuje. A tak som napísala rozprávky o tom, ako sa s týmito „príšerkami“ poťažne ľudskými vlastnosťami , vysporiadať ….A deťom je tento prístup vlastný. Majú túžbu po harmónii a chcú, aby všetko dobre dopadlo. Ešte som nezažila dieťa, ktoré by fandilo zlu, ale napraveného čerta, ktorý má túžbu byť lepším, si okamžite zamilujú a dokážu mu odpustiť.

Nikola: A s tým našim literárnym salónom jazdíme po celej našej vlasti, varíme bylinkový čaj zo samovaru, premietame ilustrácie z knižiek a čítame deťom aj dospelé rozprávky. Sme prekvapené, ako moc dokážu deti počúvať! Nie je to s nimi také ťažké, ako sa tvrdí. Žiadne si pri čítaní „nesurfuje“ po internete.

Bára: Salón je určený pre celú rodinu, pretože veríme výroku, že rozprávky nie sú len k uspávaniu detí, ale aj k prebudení dospelých!

5/A Ktoré postavy a ktoré rozprávky ste mali najviac a ktoré najmenej obľúbené vy, ako malé?

Nikola a Bára: jednohlasne Macha a Šebestovú a milujeme ich dodnes!

Daniela: Bellu a Sebastiána…tie príbehy malého chlapca a veľkého psa ovplyvnili moje detstvo a ja som behala s čiernou plastovou mačkou, ktorá simulovala obrovského bieleho ovčiarskeho psa, na špagáte.

Boli to tie najkrajšie detské chvíle strávené vo fantázii a inšpirované detskou knihou.

Rozprávkové postavy, ktoré sme nemali radi, si vlastne ani jedna z nás nevybavuje.

Bára: No, mňa možno vždy rozžialil ten jeden medvedík z večerníčkov. Premúdrelý medveď, čo vždy zvíťazil nad tým hlúpym dobrákom. Dospelý chápe iróniu, dieťa to proste berie vážne.

6.Podľa čoho si delíte jednotlivé úlohy v hrách a ktoré predstavenie je pre vás najobľúbenejšie? ☺

Daniela: Milujeme ich všetky…. Každé má pre nás hodnotu výpovedi, s každým sme prežili veľa krásneho, ale aj nervov a starostí pri ich tvorbe.

Bára: To je výhoda autorského divadla, že si proste píšete role na telo! Vždy si sadneme a povieme si, čo by nás bavilo si zahrať, čo by tá naša postava mala riešiť. Daniela píše, my jej do toho „kecáme“…ale nemusíme sedieť v šatne v kúte a čakať, akú rolu nám niekto pridelí. Naše postavy ožívajú tým, čo sme naozaj prežili, alebo videli okolo seba… Skutočné obavy, starosti a trápenia dnešných dní…Ale zaujímavé je, že keď ich postavíme na javisko, dokážeme sa všetkým „strašiakom“ spoločne zasmiať! A smiech lieči a oslobodzuje a tiež si uvedomíme, že nie sme na tom svete samy , že každá situácia je taká, z akého uhla pohľadu ju vnímame a že sme všetci jedineční a máme na tomto svete miesto!

Nikola: Takže sme opäť pri tom, že medzi dospelými a deťmi nie je rozdiel… Snáď len ten, že každá veková skupina má trochu iné „strašidlá“

Ja dievčatám veľmi ďakujem a želám všetko len to dobré a najmä veľa úspechov a stálych, aj nových divákov, pretože to, čo robia, je krásne! Aktuálne dátumy ich predstavení hľadajte na ich webovej stránke 🙂

zdroj: O.A. DIVADLA MALÉhRY

To máte tak. Rada píšem, rada premýšľam, rada sa informujem, rada sa zhováram o všetkom možnom… A ešte radšej toto všetko posúvam ďalej. :). A čo je najdôležitejšie pre mňa, napriek tomu, že nie som ešte mamina, chcem ubezpečiť všetky mamičk, ktoré k nám prídu na “návštevu” webu, že sú skvelé a pre svoje deti to najlepšie a že napriek zodpovednosti, ktorá z materstva plynie, netreba zabúdať na humor a nadhľad. Predsa sa jedna matka nescvokne 🙂

Komentáre

komentáre