utorok , 31 marca 2020
Home / Osobnosti / Lukáš Latinák: “Rozprávky kedysi mali úplne iný zámer, hodnotu”

Lukáš Latinák: “Rozprávky kedysi mali úplne iný zámer, hodnotu”

Kto by Lukáša Latináka nepoznal? Obľúbený herec, komik, umelec na všetky strany, no najmä človek s veľkým srdcom :). Stačí, aby prišiel a človek sa usmieva, pretože vie, že príde dobrá nálada. 🙂

Nie vždy má človek šancu vytvoriť čosi také, ako tento rozhovor 🙂 😀  :). Tak ale, pán Latinák je človek všestranný a odsúhlasil mi rozhovor, ktorého zámer nakoniec predčil samotný priebeh. Ako sa hovorí… Človek mieni…. :). Ak očakávate humor, musím vám povedať, že áno, bude zábavy kopec. 🙂

Minulý rok sme mali možnosť vidieť vás na DVD Spievankovo. Ako ste sa dostali k tomuto projektu? Rozhodnutie skúsiť niečo iné alebo vás dotlačili k tomu vaše deti?

Nič z toho.

Či vás len oslovili a povedali ste si, že idete do toho?

Áno, ja som sa s Máriou Podhradskou poznal ešte z čias, kedy som uvádzal Poltón, to boli moje študentské roky, od 95. do 2005, 5 rokov som uvádzal kresťanskú gospelovú hitparádu, ktorá mala asi menšiu sledovanosť, ale viem určite, že moja starká to sledovala, lebo ona to mala farebnou fixkou poznačené v sobotu poobede, no ale v sobotu poobede málokto pozeral, všetci boli vonku, alebo na poli. Tak s Rišom, aj Máriou som sa poznal odvtedy. Rišo bol tuším ešte v inej kapele, Mária bola ešte z Atlanty, to si pamätám. To som sa teda veľmi potešil, lebo som vedel, že oni robia takúto tvorbu a Damiánko (starší syn) na tom fičal a veľmi im fandím. Veľmi som sa tešil. A že budem policajt a pes. 🙂

Je to DVD o povolaniach. Pamätáte si na nejaké povolanie, ktoré ste chceli robiť ako malý? Veľa chlapcov chce byť smetiarom, policajtom…

No áno. Smetiarom chcel byť každý. Robili najväčší rámus v sobotu ráno, pútali pozornosť na celom sídlisku v Hriňovej a bolo ich vidno, že robia (smiech). Kdežto tých, čo robili v závode, tých sme videli len, že chodia do závodu a zo závodu. Čo robili, to sme netušili. No a potom môj otec bol vedúci predajne, to bolo zaujímavé, lebo keď prišli prvé hranaté videohry, tak som sa mohol hrať. Tak som sedel medzi chladničkami a televízormi a mohol som sa hrať. Sestra na mňa stále tlačila, aby sme sa hrali na obchodníka, doktora. A ona to dosť komandovala :D. Už dopredu ma odsúdila, že nebudem chcieť byť ani doktor, ani obchodník. Potom hádam ešte pilot. Aj farár bolo pekné povolanie. Všetci si ho vážili, aj učiteľ. Z tejto schizofrénie mi vyšlo herectvo, no. Herec môže byť všetkým. A po mojej sklárskej škole som sa vybral tam no…

Pána Latináka som si vyspovedala pekne osobne :)
Pána Latináka som si vyspovedala pekne osobne 🙂

Ale to bol asi taký risk, nie? Keď ste sa rozhodli pre herectvo.. Nemali ste obavy?

Nebol risk. Bolo sucho celkom. Cesty boli zjazdné. Nevidel som zádrheľ. Jedine, že otec musel platiť za prijímačky. Oželel to. Išiel aj s mamou. Že idú na výlet. To bolo celkom vtipné. Že oni idú pozrieť Bratislavu, kým mňa vyhodia v prvom kole. A mňa nevyhodili. Ja som ostal, oni sa vrátili.

Máme obdobie fašiangov. Máte nejaké spomienky na zvyky, tradície z tohto obdobia?

Vôbec. Iba že dávali filmy stále tie isté. Predtým som nezachytil. Teraz, posledné roky ma fascinuje pôstne obdobie. Vždy si skúsim niečo odriecť.

Darí sa?

To je super vec. Napríklad, bolo zakázané mäso. Je to o tom, že telo by sa malo pripraviť po tých dobrých jedlách, klobásach a kapustniciach…Všade samá kapustnica. Inak ja mám kapustnicu strašne rád. Nechápem, keď si niekto v zime dá šalát. V zime by sa malo jesť zimné jedlo. Veď aj z folklóru je známe „Dajte mi slaninku, nech sa vypasiem.“ Tam to malo predsa spojitosť. Po jeseni bolo všetkého hojnosť, posledné zabíjačky sa dokončili, aby sa ľudia stihli najesť pred pôstom… A ešte zakázané diskotéky. Sa to zvláštne vytratilo. Ale nemám nejaké zvyklosti. Myslím, že sa basa pochovávala?

Hej. Ale neviem, v akom presne období… Možno, keď jar príde (:D). Tak. Patríte medzi umelcov..

Nie…

(smiech)

Ďalej.

…ktorí sa musia s rolou nejako stotožniť, alebo si prosto poviete: “Veď zahrám hocičo!”

Áno.

Dobre. Hrali ste vo filme Manžel na hodinu. Veľa mamičiek si predstaví typického manžela. Príde na hodinu domov a hajde naspäť do roboty, do sveta.

Toto sa aj mne stáva.

Takže…

Takže načo je komu služba manžela na hodinu, keď ho má aj doma.

Koniec otázky.

Len ten zvládne maximálne za hodinu opraviť kvapkajúcu batériu. Tento nie. Ako ja. Pol roka. Dobrá otázka. Aspoň mi toto napadlo.

Mali ste nejaké skúsenosti, že ste stáli čisto pred detským publikom?

Možno v Úsmev ako dar.

A po účinkovaní v Spievankove ste mali nejaké reakcie?

Áno. Vyhádzal som sa celý.

Pamiatku máte…

Áno. Spomeniem si na to vždy, keď deti vidím.

Preto bývate doma len na hodinu? (smiech)

Áno. Čakám s lopatou, či niekto vyjde. Ale došiel sneh, tak som musel ísť odhŕňať… Akú reakciu myslíte?

Či vás už nejaké spoznávajú. Okrem svojich, samozrejme. (smiech)

S deťmi som nemal zatiaľ nejaké kontakty, možno nejaké čítanie Prešporkove rozprávky. Tam sa vždy prosto číta. Inak s deťmi moc do kontaktu nejdem.

Máte dvoch synčekov, obľúbené rozprávkové postavy, na čom fičia?

Ten starší pozerá telku. Mám skôr také obdobie, že vidím rozprávkové postavy, ktoré nerád vidím. Dosť prepínam kanály. Tie rozprávky nemajú rozprávkový obsah. Majú v sebe konflikty, ale nie ako kedysi, že z každej rozprávky vyjde ponaučenie. Macko uško, napríklad.

Dospelé problémy tisnú do rozprávok, ktoré riešia deti.

A aj moc nereálne fantazijné postavičky (Spiderman). Je to divné, lebo dieťa sa s takou postavičkou ťažko reálne stotožní. Ja si pamätám indiánske veci. Tam „nad“ bolo to, že prekonal sám seba a šiel splniť skúšku, úplne iný odkaz mali tie rozprávky, príbehy. Mali vyššiu hodnotu, vyšší zámer.

Vždy sa deti niečo naučili. Súhlasíte s tým, že otcovstvo je o improvizácii hlavne? Dosť ťažká otázka na zamyslenie. (smiech)

Zamyslime sa… Po 5 minútach.

Smiech.

Je to o tom. Chcem sa s ním (so starším synom) rozprávať ako s dospelým, potom ma vráti späť do reality a on nakoniec odchytí moje správanie a odzrkadlí mi to. Ak mám časový stres, tam už neriešime nič, tam idem direktívne. A on začne argumentovať. Potom príde mama, tá láskavá, ktorá rieši to isté, v tom istom strese: „Teraz jednu topánočku, druhú topánočku.“ a mňa ide vystrieť. Učím sa to, byť otec.

Ďakujem veľmi pekne za príjemný rozhovor. 🙂

zdroj: súkromný archív, Facebook

To máte tak. Rada píšem, rada premýšľam, rada sa informujem, rada sa zhováram o všetkom možnom… A ešte radšej toto všetko posúvam ďalej. :). A čo je najdôležitejšie pre mňa, napriek tomu, že nie som ešte mamina, chcem ubezpečiť všetky mamičk, ktoré k nám prídu na “návštevu” webu, že sú skvelé a pre svoje deti to najlepšie a že napriek zodpovednosti, ktorá z materstva plynie, netreba zabúdať na humor a nadhľad. Predsa sa jedna matka nescvokne 🙂

Komentáre

komentáre