streda , 21 november 2018
Home / Dieťa / Klinická psychologička Michala Šuranová: “Každé dieťa potrebuje hranice, aby bol preň svet zrozumiteľnejší”

Klinická psychologička Michala Šuranová: “Každé dieťa potrebuje hranice, aby bol preň svet zrozumiteľnejší”

Emócie a zvládanie emócii je téma, ktorá sa dostáva v poslednej dobe do obehu a vyvoláva rôzne diskusie. Najmä u detí.

Rodič často rieši hnev dieťaťa, ktoré nie vždy ešte vie, ako s ním narábať, ako ho eliminovať, či ako ho vôbec zvládať. Nejde však len o hnev, ide o medziľudské kontakty a ich tvorbu, ich udržiavanie. Celkovo o emócie a prácu s nimi.

Emocionálna inteligencia (EQ) je  číselným prvkom, ktorý ovplyvňuje nielen správanie, ale aj prežívanie u človeka a schopnosť adaptácie, socializácie, o.i.

Dá sa hnev dostať pod kontrolu aj u detí?

Ako teda zvládať emócie, ako to naučiť deti, ako dostať pod kontrolu hnev, či rôzne iné emócie a ako je to s porovnávaním prínosu pre človeka ohľadom EQ a IQ? A kedy, v akom veku, si dokáže dieťa uvedomovať dôsledky svojho správania?

Na pár otázok nám odpovede dala Michala Šuranová, klinická psychologička a autorka Hravého sprievodcu zložitým svetom detských emócií, ktorý sa zameriava na rozvoj emocionálnej inteligencie detí. Viac o projekte EQ výchovy nájdete na jej blogu www.eq-vychova.sk

EQ. Emocionálna inteligencia. V dnešnej dobe dosť diskutovaná téma. Porozumieť svojím emóciám je ťažké dosiahnuť u dospelého, je možné, že to pramení práve z obdobia, kedy ten dotyčný dospelý bol dieťaťom? A ako dosiahnuť, aby porozumelo svojím emóciám dieťa?

Obdobie raného detstva (prvých 6 rokov) nám dáva základy prakticky vo všetkých oblastiach života. Tvorí sa tu osobnosť človeka, vyvíjajú sa prvé vzťahy a rovnako sa utvára aj emocionalita. Pokiaľ dieťa v prvých troch rokoch nezažije láskyplný vzťah plný porozumenia, v dospelosti nebude schopné takýto vzťah samé utvoriť. Rovnako je to s emóciami. Ak človek v detstve stále počúval len „neplač“, „upokoj sa“ či „chlapci neplačú“ a rodičia sa s ním o jeho prežívaní nerozprávali a nepomohli mu emócie spracovávať, prirodzene im bude omnoho ťažšie rozumieť a horšie ich ovládať aj v dospelosti. Je teda na nás, rodičoch, aby sme sa učili pracovať so svojimi emóciami a venovali dostatočnú pozornosť emocionalite našich detí. Nie je to žiadna veda, stačí, keď sa budete doma rozprávať o tom, čo prežívate, čo vás teší, čo hnevá a čo robí smutnými. Emócie sú prirodzenou súčasťou života a tak ich treba ukázať aj našim deťom.

Psychická a citová vyrovnanosť je niečo, čo podľa môjho názoru ide ruka v ruke s tým, ako dosiahnuť úspech v komunikácii a prístupe k ľuďom od samého začiatku. Kedy je najlepšie začať učiť deti, aby sa sústredili na to, čo cítia a aby sa naučili tieto emócie zvládať? Napríklad vo vývine dieťaťa je fáza, kedy sa objavia viaceré obdobia hnevu, zlosti. Čo je najlepšie, aby v týchto fázach rodič robil?

Emócie sú s nami od úplného začiatku, na dieťa pôsobia už v čase, keď je u maminky v brušku. V tomto období a následne aj po narodení potrebuje dieťa cítiť, že je svojimi blízkymi prijaté a že je akceptované aj s prejavmi negatívnych emócií. To znamená, že keď napríklad plače, mama si ho privinie a nenechá ho plakať samé v postieľke. Tým, že reaguje na potreby bábätka, mu dáva najavo, že jeho emócie sú v poriadku, a ono si vytvára voči svetu dôveru. Pokiaľ by mama v tejto fáze na plač dieťaťa nereagovala, ono by síce časom plakať prestalo, ale nie preto, že sa upokojilo, ale preto, že jeho prejavy mama ignorovala. V dôsledku toho môže dieťa začať časom potláčať svoje emócie, čo môže neskôr viesť k vzniku psychosomatických ochorení. Odporúčam rodičom, aby začali aktívne pracovať s emóciami dieťaťa, keď dovŕši jeden až jeden a pol roka. Stačí, keď dieťaťu jednoducho opisujete, čo prežíva, prípadne mu hovoríte o tom, čo cítite vy, čím utvárate aj základy empatie. Od porozumenia vlastnej emócie k jej zvládnutiu je to ešte dlhá cesta. Dieťa však potrebuje najprv zažiť, že svoju emóciu môže v bezpečnom prostredí prejaviť.

Mnohé mamičky sú v dnešnej dobe orientované najviac na to, aby nechali svoje dieťa čo najviac, povedala by som, vypustiť ventil a nekontrolovať, ktorým smerom. Teda ľahko dnes nachádzame deti, ktorým akoby chýbalo porozumenie tomu, čo robia. Napríklad deti na ihriskách sa stávajú akoby hnevlivejšími, mnohé sú agresívnejšie, môže to byť spojené s tým, že ich rodičia nevenujú pozornosť ich citom a prejavom týchto citov a tak si to dieťatko samo vytvára priestor na to, aby tieto emócie mohlo odprezentovať?

Je ťažko hodnotiť len na základe správania dieťaťa na ihrisku, či rodičia nevenujú dostatočnú pozornosť jeho citom. Tak ako aj dospelí, aj niektoré deti sa prejavujú emotívnejšie ako iné a  na prvý pohľad sa kvôli tomu môžu zdať „nevychované“. Pravdou však je, že pokiaľ rodičia nevenujú deťom dostatočnú pozornosť, môžu si ju vynucovať práve agresívnym správaním.

V dnešnej dobe panuje v spoločnosti trend akéhosi odstupu medzi ľuďmi. Čo je najhoršie, v mnohých prípadoch sa to dostáva k deťom vo výchove. Skupinkovanie, nevšímavosť, v mnohých prípadoch príliš voľná výchova, kde sa neberie ohľad na to, aké následky a dôsledky môže mať správanie dieťaťa na okolie (Príklad: raz v autobuse sedela pani s dieťaťom a to dieťa kopalo do staršej pani, ktorá sedela oproti. Na otázku , prečo mamička nereaguje, tá mamička odpovedá: učím svoje dieťa, že má nechať voľný priebeh svojím emóciám). Čo si myslíte o tomto? Teda spoločnosť akoby si schopnosť nechať svojím emóciám slobodu zamieňa za aroganciu a egoizmus. Čím podľa mňa absolútne „znehodnocuje“ pravú hodnotu porozumenia medzi sebou. Môže to byť tým, že si za tým predstavuje každý niečo iné? Predsa to, že učím, aby moje dieťatko nedržalo v sebe negatívne emócie, hnev, neznamená, že má ubližovať druhým. Kde nájsť správnu formu a spôsob na to, aby dieťa pochopilo a naučilo sa takýmto situáciám predchádzať? Kde zvykne robiť chyby rodič?

Problém je, že v dnešnej dobe sa veľa vecí necháva zájsť do krajnosti. To vidieť aj pri prejavovaní emócií. Na jednej strane panuje medzi mnohými ľuďmi názor, že dieťa má byť stále spokojné, nemá plakať, kričať, hnevať sa, lebo takto sa „nepatrí“ správať. No a na druhej strane sú rodičia, ktorí neučia deti žiadnym hraniciam a ich prejavy sú potom extrémne. Každé dieťa potrebuje hranice, aby bol preň svet zrozumiteľnejší a tiež, aby sa naučilo sociálne prijateľnému správaniu. Bez hraníc je zmätené a snaží sa svojím nevhodným správaním získať pozornosť dospelých. Ja odporúčam rodičom, aby dieťa naučili, že má právo vyjadriť svoje emócie, ale musí vedieť, že niektoré prejavy sa netolerujú ani v afekte. Rodič nesmie dovoliť, aby dieťa ubližovalo jemu či iným ľuďom, ani aby ničilo cudzie veci.

Na odľahčenie trošku: EQ si mnohí ľudia zamieňajú s IQ. Niekto tvrdí, že je dôležité mať vysoké IQ, niekto, že je dôležité nájsť rovnováhu u oboch, ja tvrdím, že jedno bez druhého ísť nemôže (myslím v bežnom živote). Kde vidíte pravdu vy? 

Človek potrebuje v živote IQ aj EQ. Pravdou však je, že pokiaľ má človek vysokú emocionálnu inteligenciu, dokáže ňou vyvážiť menšie nedostatky v IQ napríklad tým, že vie urobiť dobrý dojem v spoločnosti či dokáže pracovať vo vypätej situácii. Ak je človek nadpriemerne inteligentný, ale disponuje nízkym EQ, môže v živote zlyhávať, ak nevie komunikovať s inými alebo pracovať v kolektíve.

Kedy môžeme hovoriť pri deťoch o tom, že už rozumejú, že ich, povedzme aj záchvaty hnevu, či iné správanie, má na okolie vplyv a že ním dokážu ublížiť? Dokáže si toto dieťa uvedomiť? Mne sa zdá, že mnohí rodičia v tejto sfére svoje deti alebo podceňujú, alebo nadceňujú. Existuje nejaká veková hranica, kde to už môžeme zaregistrovať u dieťaťa?

Deti si vplyv svojho správania na okolie uvedomujú veľmi skoro, avšak v afekte ho dlho nedokážu ovládať. Napríklad dvojročné dieťa vie, že keď udrie svoju mamu, bolí ju to. Bežne to nespraví, ale pokiaľ mu mama niečo zakáže, nevie ako svoj hnev ovládnuť, tak ju v zlosti buchne. Lepšie ovládať svoje emócie a správanie začínajú deti po troch rokoch.

Pani Michale Šuranovej ďakujem za jej čas.

Dúfam, že vám rozhovor bude prospešný, užitočný  🙂

zdroj/foto: Michala Šuranová

To máte tak. Rada píšem, rada premýšľam, rada sa informujem, rada sa zhováram o všetkom možnom… A ešte radšej toto všetko posúvam ďalej. :). A čo je najdôležitejšie pre mňa, napriek tomu, že nie som ešte mamina, chcem ubezpečiť všetky mamičk, ktoré k nám prídu na “návštevu” webu, že sú skvelé a pre svoje deti to najlepšie a že napriek zodpovednosti, ktorá z materstva plynie, netreba zabúdať na humor a nadhľad. Predsa sa jedna matka nescvokne 🙂

Komentáre

komentáre