Keď sa sen zmení na bolesť. Ako zvládnuť stratu dieťatka?

Nie každé tehotenstvo končí detským plačom. Nie každý pôrod prináša šťastný začiatok. Niekedy prichádza ticho. A s ním obrovská bolesť, ktorú nemožno opísať slovami. Strata dieťatka je jednou z najťažších skúšok, akú môže žena – a celá rodina – prežiť.

V takej chvíli je nesmierne dôležité, aby nebola sama. Aby sa mohla oprieť – o partnera, blízkych, ale aj o odborníkov, ktorí chápu, že za každým tichom v pôrodnici sa skrýva príbeh, ktorý si zaslúži vypočutie.

Rozprávali sme sa so psychologičkou Mgr. Simonou Kutišovou z Gynekologicko-pôrodníckej kliniky v Trnave, ktorá sprevádza ženy v týchto najzraniteľnejších okamihoch. Hovorí o tom, čo žene pomáha, ako jej môže byť oporou okolie, aj o tom, že každá strata je jedinečná. Niektoré rany nevidno – ale aj tie potrebujú citlivo ošetriť.

Ako môže žena zvládnuť psychickú bolesť po strate dieťatka v tehotenstve?

Je to bolesť, na ktorú sa nedá vopred pripraviť a zo začiatku sa môže žene zdať právom neprekonateľná. Je možné ju zvládať len po malých čiastočkách a postupne. V prvých okamihoch môže byť nápomocný predovšetkým zdravotnícky personál svojím prístupom, ďalej je to možnosť byť v tých najťažších chvíľach s najbližšími – partnerom, príp. blízkou rodinou, ak si to žena žiada. Pomáha možnosť plakať, mlčať či kričať, koľko sa žene žiada, rozprávať sa o tom, niekedy postačí jemný dotyk alebo iba tichá prítomnosť. Mnohým ženám (aj mužom) pomáha zmierňovať bolesť v srdci, ak si vytvoria rituály rozlúčky s dieťatkom – zapália preňho sviečku, modlia sa, napíšu mu list/pohľadnicu, kde mu povedia, čo mu chceli a nestihli povedať, alebo vypustia balón/lampión s odkazom, dajú mu meno… Niektorým pomáha stretávať ženy, ktoré si prešli rovnakou skúsenosťou a mať možnosť zdieľať svoje pocity s niekým, kto im rozumie celým srdcom. Iné ženy o svojej bolesti napíšu knihu alebo blog, namaľujú obraz, aby pomohli iným a samy v sebe stratu spracovali napríklad aj cez umenie. Rada by som tiež podotkla, že je tiež v poriadku, ak žene pomáha pravý opak vyššie zmieneného a s bolesťou sa vyrovnáva aktivitami, či snahou zaradiť sa do bežného života čím skôr. V poriadku je aj to, ak sa s vami o svojej bolesti rozprávať nechce. Nie je tiež hanbou v tom najťažšom prežívaní vnútornej bolesti vyhľadať psychológa/psychoterapeuta.

  V čom spočíva pomoc psychologičky priamo v nemocnici? Môžete nám priblížiť, ako prebieha takýto rozhovor?

Každá žena, ktorá stratí dieťatko v ktorejkoľvek fáze tehotenstva, má u nás v nemocnici automaticky ponúknutú možnosť rozhovoru so psychologičkou. Niekedy je pre ženu podstatné, že je pri nej niekto, kto s ňou stratu prežíva, pri kom môže zdieľať silné pocity, pri kom môže plakať bez strachu zo súdenia či nepochopenia. Môže mať množstvo otázok týkajúcich sa najbližších dní, toho, čo sa bude diať, ako sa bude cítiť. Vtedy im bližšie vysvetlíme, čo všetko môžu priniesť najbližšie týždne, priblížime, čo obnáša smútiaci proces. Niekedy sa rozprávame aj s najbližšou rodinou, ktorá rovnako prechádza náročnou situáciou, prežíva silné emócie a často nevie, ako zareagovať. Snažíme sa im to trochu priblížiť z iného uhla pohľadu, vysvetľujeme, čo by práve v tých chvíľach mohlo byť najviac nápomocné, aby zraňujúcich slov bolo čo najmenej.

  Mnohé ženy sa cítia vinné alebo majú pocit, že zlyhali. Ako s týmito myšlienkami pracovať?

Pocity zlyhania a obviňovania seba, i výčitky sú naozaj časté. Pre nás ľudí je prirodzené hľadať vinníka a príčiny. Ženy si spätne prehrávajú každú minútu toho, čo urobili alebo neurobili, niektoré sa necítia dostatočnou ženou („Čo som to za ženu, ak neviem vynosiť dieťa?!“). Chcem pripomenúť, nie je to vaša chyba. Keď si počas rozhovorov so ženami prechádzame, ako dovtedajšie dni tehotenstva prežívali, čo robili a čomu sa vyhýbali, takmer vždy prídeme k záveru, že skutočne nemali možnosť situáciu ovplyvniť. Snažíme sa o týchto myšlienkach a obviňovaniach rozprávať bez súdenia. Často pomáha aj opätovný rozhovor s lekárom, ktorý trpezlivo objasní možné príčiny a dôvody potratu z medicínskeho hľadiska. Keď už žena príde z nemocnice do domáceho prostredia a tieto myšlienky pretrvávajú v rovnakej intenzite, alebo naberajú na sile, potom je dobré zveriť sa do rúk psychoterapeuta.

  Ako môžu pomôcť najbližší? Čo je vhodné povedať a čomu sa radšej vyhnúť?

Nič nie je také ťažké ako nájsť tie správne slová pri tak veľkej bolesti. Veľakrát isté slová volí okolie s dobrým úmyslom, no pre ženu môžu byť veľmi zraňujúce. Je dobré vyhnúť sa vetám ako:

„Nie ste prví ani poslední. Zvládli to iní, zvládnete aj vy.“

„To sa stáva, príroda/Boh sa tak rozhodli.“

„Veď to ešte ani nebolo dieťa.“

„Ste mladí, budete mať ďalšie.“

„Ešteže máte doma druhé.“

„Už neplač, mala by si sa pozbierať…“

To je len niekoľko z tých viet, ktoré by zaznieť nemali. Znejú nerešpektujúco, bagatelizujúco a v žene môžu podporovať pocity zlyhávania a osamelosti. Naopak veľmi podpornou a liečivou je pre ženu skutočnosť, ak ste empatickí, láskaví a trpezliví. V takých chvíľach môžete povedať napríklad:

„Je mi veľmi ľúto, čo sa vám stalo.“

„Je v poriadku, že teraz cítiš taký veľký smútok.“

„Som tu pre teba.“

„Dopraj si čas, vyplač sa.“

„Zažila som niečo podobné, chceš sa o tom so mnou porozprávať?“

„Stále budeš jeho mama.“

„Pomôžem ti, s čím budeš potrebovať, nebudeš na to sama.“

„Pomôžem ti nakúpiť, vyvenčiť psa, postrážim ti deti…“ (akákoľvek iná konkrétna pomoc)

  Je dôležité hovoriť o svojich pocitoch, alebo je lepšie nechať si to pre seba?

Sú ženy, ktoré potrebujú o svojich pocitoch rozprávať. Často práve opakované prerozprávanie zážitku je liečivé – človeku pomáha v sebe prepracovať všetky emócie. Na druhej strane sú aj ženy, ktoré si potrebujú veci najskôr spracovať samy v sebe a až keď najsilnejšia emócia poľaví, sú schopné o tom nahlas hovoriť. Rozhodne nie je dobré sa do niečoho nútiť len preto, že niekto to má inak. V žiali a jeho prežívaní sa nedá porovnávať.

  Ako dlho trvá, kým sa žena dokáže zmieriť s touto stratou? Existujú fázy smútenia?

Vyrovnávanie sa so stratou je individuálne. Najťažšie sú prvé týždne a mesiace. Najskôr je to, prirodzene, šok, neschopnosť tomu uveriť. Neskôr sa tá veľká bolesť mení na hnev – na seba, na lekárov, na rodinu, na priateľky, na tehotné ženy… Následne prichádza akési vyjednávanie – „Keby som urobila toto, možno by sa to zmenilo…“ V tejto fáze si často ženy vyčítajú, čo ne/urobili, obviňujú sa… A potom prichádza v plnej sile smútok až beznádej. Napriek tomu, aký silný ten smútok môže byť, je to normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Každým dňom sa bude smútok meniť a zvyčajne pri nekomplikovanom smútení odznie do dvoch rokov. Poslednou fázou je prijatie, zmierenie sa s tým, čo sa udialo. Neznamená to, že žena už nikdy nebude smutná. Nech už bolo to dieťatko v živote ženy akokoľvek dlho, už v jej srdci zanechalo stopu a svoje miesto tam navždy bude mať. V špeciálne dni sa ten smútok ozve a zintenzívni sa (cez sviatky ako sú Vianoce, koniec roka, keď ľudia prirodzene bilancujú, keď nastane deň, kedy žena dieťatko stratila alebo porodila, keď ho prvýkrát videla na ultrazvuku…) – ale už bude žena schopná ísť ďalej, znovu sa „vrátiť“ do života.

Smútenie ale nejde priamočiaro, je to skôr akási sínusoida. Niektoré ženy tými fázami prejdú rýchlejšie, iné pomalšie, niekedy sa zdá, že niektorá fáza ani neprebehla, inokedy sa niektoré vracajú.

  Môže rozhovor so psychologičkou pomôcť aj dlhodobo, nielen bezprostredne po strate?

Bezprostredne po strate je rozhovor najmä snahou pomôcť zvládnuť traumatizujúci zážitok, normalizovať to, čo žena prežíva (teda, že jej pocity a reakcie sú normálnou reakciou na nenormálnu situáciu), príp. stabilizovať ju. Niekedy postačí jeden rozhovor ešte v nemocnici, niekedy je po príchode domov potrebné a vhodné vyhľadať psychológa/psychoterapeuta, ktorý bude ženu istý čas procesom smútenia sprevádzať.

Dovoľte si plakať, kričať, smútiť, koľko potrebujete. Veď stratou toho, koho milujete a čakáte, odchádza kus z vás. Máte na to teda právo.

  Aké sú najčastejšie chyby, ktorých sa dopúšťame, keď sa snažíme utešiť smútiacu mamu?

V takýchto chvíľach smútia všetci naokolo, každý sa však zo seba snaží dať čo najviac iným spôsobom. Ovplyvňujú to doterajšie životné skúsenosti, odlišný uhol pohľadu. Takáto náročná situácia sa prirodzene dotýka zraniteľných miest v ľuďoch, nespracovaných rán, prichádzajú do konfrontácie s vlastnou bezmocnosťou, strachom zo smrti a straty. Často sa aj vyššie zmienenými „nevhodnými“ vetami snažia ošetriť aj vlastné pocity strachu a smútku. Rovnako však nie je pre ženu veľmi podporné, ak sa okolie tvári, že sa nič nestalo, neopýtajú sa, ako sa žena skutočne cíti, vyhýbajú sa im. Takéto konanie môže v ženách podporovať pocity osamelosti a smútku. Ocenia však, že sa o nich niekto úprimne zaujíma, pozve ich von a nevyhýba sa im pohľadom.

  Čo by ste odkázali ženám, ktoré práve prechádzajú touto ťažkou skúsenosťou?

Chcela by som ich poprosiť: Buďte k sebe láskavé. Nechcite od seba rýchlo priveľa, neporovnávajte svoju bolesť a jej prežívanie s inými ženami. Dovoľte si plakať, kričať, smútiť, koľko potrebujete. Veď stratou toho, koho milujete a čakáte, odchádza kus z vás. Máte na to teda právo. A zároveň – neničte sa výčitkami,  ak sa vám žiada smiať alebo ak pocítite radosť. Ak sú pre vás dôležité rituály, vytvorte si tie, ktoré vám budú nápomocné pri zaraďovaní sa do života. Majte pri sebe niekoho, pri kom môžete byť sama sebou, komu dôverujete. Nie je správny a nesprávny spôsob prežívania smútku. Buďte k sebe také, ako by ste boli k vašej najlepšej kamarátke v najťažších chvíľach.

Knihy, ktoré môžu byť nápomocné po strate dieťatka:

Prázdná kolébka – Jak překonat ztrátu dítěte před porodem nebo těsně po něm (Ilony Špaňhelová)

Neházej mimčo do žita – Jak se vzpamatovat, když si to miminko rozmyslí a nenarodí se (Kateřina Horázná)

Čekala jsem miminko, ale… , (Lucie Lebdušková)

Když dítě zemře (Kohnerová Nancy, Henleyová Alix)

Když se zlé věci stávají dobrým lidem (Harold S. Kushner)

Pre deti, súrodencov – Když dinosaurům někdo umře (Laurie Krasny Brown, Marc Brown)

Lebo mi veľmi chýbaš (Ayse Bosse)

Ďakujeme pani psychologičke za cenné odpovede, ľudský prístup, otvorenosť, citlivosť a každodennú prácu, vďaka ktorej sa ženy v tých najťažších chvíľach necítia samy. 

Každý príbeh straty je iný – no v každom si žena zaslúži pochopenie, lásku a čas. Aj keď cesta späť do života môže byť dlhá a bolestivá, nikdy ju nemusí kráčať sama. Ak práve čítate tieto riadky a poznáte niekoho, kto touto cestou prechádza – buďte mu nablízku. Niekedy stačí ticho. Niekedy objatie. A niekedy len jednoduché: „Som tu pre teba.“  

foto: pixabay.com

Komentáre

komentáre