štvrtok , 24 júna 2021
Home / Zdravie / Cvičenie / Evka Dvoráčková: „Na to, aby bolo šťastné dieťa, musí byť šťastná aj matka“

Evka Dvoráčková: „Na to, aby bolo šťastné dieťa, musí byť šťastná aj matka“

Evka Dvoráčková je skúsená trénerka, ktorá búra všetky mýty o cvičení a trénovaní. Aj keď pôsobí najmä v Dubaji, sem – tam si odskočí aj na Slovensko. Mama dvoch chlapčekov, manželka, trénerka, fitnesska. Stretla som sa s ňou v jednej kaviarni v Bratislave, aby som ju trošku vyspovedala.

Musím sa priznať, že prvý dojem nesklamal a ostal až do konca. Evka je totiž jedna príjemná, milá a najmä priateľská bytosť, na ktorej je jasne vidieť, že vie, o čom hovorí, čo robí, ale najmä, že ten úspech neprišiel len tak a vymakala si ho.

Ako si sa vôbec dostala do Dubaja? Čo ťa tam doviedlo?

Už je to 13 rokov a mňa tam doviedla láska, ja som stretla môjho muža, a tak som sa vypravila za ním a vôbec som nemala v pláne tam zostať. Ja som vlastne nič neplánovala, prosto som išla za ním a takto to skončilo. Čisto súkromne a vôbec som nerozmýšľala, čo tam budem robiť…

A ako si sa dostala k fitnesu?

Keď som tam prišla, tak náhodou, inak mne sa nejako všetko deje náhodou (smiech), som sa dostala k modelingu a venovala som sa tomu vyše osem rokov a keď ma to prestalo baviť, nechcela som to už robiť, tak to šlo prirodzene tým smerom, že som začala rozmýšľať o kurze trénera, že sa začnem venovať tomu. Od svojich 16 rokov som možno s dvoma menšími prestávkami cvičila, aj keď nie tak intenzívne ako dnes, ale cvičenie ma bavilo a stále ma to k nemu ťahalo. Bola som medzi mojimi kamarátkami známa tým, že som prosto do nich stále „hustila“, neustále ich zásobovala tým, že „čo, ako, prečo, kedy“. A moje kamarátky vôbec nie sú do fitnessu, tak to bolo vždy len „Bože, zase Eva“ (smiech). Začala som neskôr robiť školu trénerstva a trénovať klientov. Začala som byť aktívna aj na sociálnych médiách ako trénerka, tak to „odprostilo“ teda moje kamarátky od toho, že ma nemuseli počúvať. Je to prosto niečo, čo ma baví a vždy ma bavilo.

Aj si sa od niekoho zo začiatku učila? Mala si niekoho?

Myslíš mentora?

Presne.

No môj najväčší mentor je môj muž. Môj muž je človek, ktorý, keď ho niečo zaujíma, tak to skúma do hĺbky. Ale neznamená to, že tiež cvičí, nerobí fitnes, je z úplne inej profesie, ale keď niečo robí, tak chce vedieť najviac a podrobne a tým pádom on bol ten, ktorý veľa čítal ešte predtým, než ja, a informoval ma a mňa to ešte viac zaujímalo, to bol taký hlavný človek, ktorý ma nie že tlačil do toho, ale podporoval ma a keď som mala nejakú chvíľku, že sa mi nechcelo, tak on bol ten, ktorý ma k tomu späť doviedol a mám ešte kamaráta, ktorý je tréner, kedysi súťažil v kulturistike a teraz sa vrátil k fitnessu a je to taká chodiaca encyklopédia, človek, ktorý povie viac, ako si človek bežne prečíta v časopise. Pretože verejnosť si myslí, že veci sú čierne a biele a mnoho takých informácií, že „toto takto musí byť“ a „toto takto robiť nemôžeš“, nie je to vždy celkom tak.

14484910_964930993635068_7851092453109302108_n

Aj si si niekedy prečítala nejakú informáciu, keďže téma zdravého stravovania je teraz v kurze, čo mnohí ľudia využívajú, aby sa presadili, predsa len už máš nejaké skúsenosti..

Že či ma niečo naštvalo?

Presne. Idem pomaly k tomu (smiech)…

Stále a strašne moc a ešte dnes už aj zásluhou portálov na Slovensku, ako je napríklad Fitcult, je to podstránka väčšieho webu (teraz si nespomeniem, ako sa volá) a oni sa zaoberajú mýtami a vecami, ktoré naozaj platia  a ktoré sú zaužívané a neplatia, takže verejnosť je viac informovaná, ale mainstreamové médiá… No niekedy ma ide rozhodiť, lebo hovoria veci, ktoré sú zaužívané x rokov, ale neboli potvrdené štúdiami, alebo už sú dávno vyvrátené, alebo v realite nefungujú a neplatia globálne pre všetkých, napríklad Keď nebudeš raňajkovať, zosype sa ti celý metabolizmus a že raňajky sú základňou dňa, čo je nonsens. Aj sama som si vyskúšala bez raňajok, teraz síce raňajkujem, ale mám deti a vyžaduje si to harmonogram, ale dlhé roky som fungovala bez raňajok a nič také, ako spomalený metabolizmus, alebo že priberiem, sa neudialo. Oni tvrdia, že keď sa človek ráno nenaje, že nenaštartuje metabolizmus. Pritom metabolizmus sa začne podľa štúdii začne spomaľovať až po 36 hodinách bez jedla. A to je vedecky dokázané. Takže tie výmysly… Keď zapnem televízor a tam toto rozprávajú, mne sa ježia chlpy. Všetky tie detoxy, teraz úplne aktuálne po novom roku, tie detoxy v tabletkách, čo predávajú, lieky na chudnutie… Na detox máme pečeň. Viac nepotrebuješ. Pokiaľ nie si ťažký alkoholik, nepotrebuješ detox. A keď si ťažký alkoholik, prestaň piť, to je tvoj detox.

Je určitá skupina odborníkov, ktorí tvrdia, že najlepšie je požívať potravu až v momente, keď si hladná. Súhlasíš s ňou?

Súhlasím aj nesúhlasím. Ja by som povedala, že nie sme všetci identickí. Máme podobnú genetiku a sme odlišné typy človeka. Keď som študovala športovú výživu, dozvedela som, že niekto funguje lepšie na sacharidoch, niekto na tukoch. Kto má lepšie nastavené telo na sacharidy, znamená to, že sa vie so sacharidmi lepšie vyrovnať a z tukov sa bude cítiť lepšie a opačne. Nemáme meter všetci rovnaký. Sú ľudia, ktorí keby čakali na signál hladu, nedokážu pud hladu kontrolovať a začnú sa prejedať a s tým aj priberať a sú ľudia, ktorí ten signál potrebujú. Ja napríklad signál hladu potrebujem. Ja keby jem, keď nie som hladná, ja mám pocit, že som plnšia, než potrebujem, že zjem viac, než potrebujem. Mala som aj klientky, ktoré keď nejedli v menších dávkach za ten deň, večer vyplienili chladničku.

Ďalšia téma je večerné jedenie. Ako že nemôžeš jesť večer, lebo priberieš. Ja keď som mala prerušovaný pôst, ja som začala, som sa postila okolo 14-16 hodín, fungovala som na tom krásne. Ráno som dala kávu a fungovala som do obeda. Hlad som nepociťovala. Možno okolo 11 som na chvíľku pocítila, ale ja som bola energická, čiže neplatí, že by človek nemal energiu, ja som aj na lačno cvičila, potom som sa najedla. Mala som veľký obed, kvantum jedla a dokážem to normálne stráviť. Samozrejme, mení sa to vekom a potom som fungovala a večer som si veľakrát dala o 23.00 večeru. Telo nemá hodinky. Neplatí, že teraz sa musíš najesť, inak bude zle. Alebo že padla ručička po 18-tej a na jedlo ani nepozri.

Napríklad je to pekne vidieť na ľuďoch, ktorí pracujú na smeny. Predsa len, ak majú nočnú smenu, nebudú celú noc bez stravy.

Presne. Treba brať do úvahy, že večer sa nemusí spomaliť trávenie. Mne napríklad nerobí problém ľahnúť s plným žalúdkom, čo niekto zas môže mať problém s tým. Ale nie je to, že nám tikajú hodinky, padne ručička na 18. hodinu a teraz sa na jedlo nepozri. Každý to má inak. Ja to hovorím aj klientom. Každý to máme inak. Keď ti niekto začne hovoriť, že je to iba takto alebo iba takto, v mojich očiach je to strašný amatér alebo strašný podvodník. Alebo nevie, čo hovorí, alebo vie, čo hovorí, ale aj tak to trepne.

Evku som si odchytila pri jej návšteve doma, na Slovensku :)
Evku som si odchytila pri jej návšteve doma na Slovensku 🙂

Je veľa „babských receptov“ na zažívanie, metabolizmus. Že či platia, nie sú klamstvom?

Aby metabolizmus fičal, je dôležitá genetika a vek a ďalej aktivita. Ak ti dobre trávi, ak ti fungujú správne hormóny (toto je ale už na lekároch, nie na nás tréneroch), že máš správnu hladinu hormónov v tele, ak toto máš zabehnuté dobre a máš aktivitu, metabolizmus funguje dobre. Čo zas kamarátka vedľa teba nemusí mať rovnaký metabolizmus za týchto podmienok. Čo sa týka trávenia, tiež súvisí s genetikou, na trávenie niekomu pomôže veľa tekutín, alebo citrónová voda. Ale to je už lekárska tematika.

S tou mám skúsenosti ja napríklad.

Každý si musíme nájsť svoje. Niekomu robí zle káva.

Mne nie.

Ani mne nie. Niekomu zle robí čaj. Niekto sa musí najesť. Ja vidím aj na deťoch tie rozdiely. Jeden napríklad potrebuje všetko zapíjať, ako ja, keď som bola malá a druhý absolútne nie.

Keď sa človek pozrie na tvoje deti, jeden je čistá mama, druhý čistý tata.

Áno. Máme také minnie me.

Ani pohádať sa nemôžete, že ktoré dieťa je koho a po kom je.

Dnes sa mi už stalo, že som Dávidkovi (ockov) povedala Tomáš (manžel).

Ako na to zareagoval? (smiech)

Nijako. Ten si ešte moc nevšíma také veci, je maličký.

Deti sú ako špongie. A človek si myslí, že ani nepozerajú, ale oni sledujú a keď niečo jem, budú to chcieť jesť aj oni.

Si zástankyňou teórie, že sa deti majú viesť k zdravej výžive od útleho veku?

Hovorím za seba, áno?

Za seba, samozrejme.

Nie som lekár. Za matku: Nemám ani návod na materstvo. Za mňa určite áno, ale nemyslím si, že to treba priťahovať za vlasy. A priznám sa, keď som nemala deti, spätne, vnímala som to tak, že moje deti budú bez cukru, bez tamtoho a tak. Som sa snažila vtedy byť akási asketická. Ale časom som prišla na to, že to nie je dobré. Zakázané ovocie najlepšie chutí a ono to k tomu aj tak raz dôjde, že sa za tým pôjde zblázniť, ktovie. Takže ten názor, že deťom musí byť všetko bez cukru. To už nezastávam. Ale vyprážané jedlá im nedávam.  Ale keď ideme do reštaurácii, alebo donesiem ja, alebo z jedálneho lístka, nejaké normálne veci. Lebo keď si pozrieš detské menu, samé vyprážané veci. Zemiakové hranolky s kečupom, špagety so syrom, čo je úplne zlé, lebo detské menu je postavené úplne nezdravo, lenže je podstatný aj príklad pre deti. Ľudia v prvých rokoch, vraj 3 roky, ja si myslím, že aj viacej, že čo vidia doma, to si berú za príklad.  A ja to vidím na svojich deťoch. To sú špongie. A človek si myslí, že ani nepozerajú, ale oni sledujú a keď niečo jem, budú to chcieť jesť aj oni. Adamko je skôr vyberavý, ale Dávidko ochutná všetko. Tým pádom musím jesť dobre. Jem dobre tak či onak, ale keby sa doma napchávam vysmážaným syrom a jemu pchám brokolicu, to je zle. Naše návyky máme z detstva. Ťažko sa to potom mení, keď sme v detstve žili inak a potom v dospelosti, môžeme to zmeniť, ako ide to, ale ťažko.

Mama na plný úväzok :)
Mama na plný úväzok 🙂

Dvojnásobná mamina. Je to zaberák?

Je to zaberák.

O dvojičkách sa vraví, že sú naviazané na seba. Všímaš si už tú kolaboráciu medzi nimi?

Ešte zatiaľ nie. Možno aj tým, že sú ešte malí, majú 15 mesiacov, oni sa spolu aj pohrajú, aj pohádajú.

Súrodenci.

Nemám zatiaľ pocit nejakého zomknutia medzi nimi, čo dúfam, že príde. Ešte sú bábätká. Možno tým, že sú dvojvaječné. Ono sa vraví aj, že dvojvaječné sú predsa len síce spolu, ale oddelene a jednovaječné stále spolu..

Povahové črty sa už profilujú? Všímaš si to?

Úplne. Úplne odlišné. Dvaja iní ľudia. Si aj niekedy vravím, že vziať to najlepšie z jedného a druhého a mám ideálne dieťa (smiech). Každý je úplne iný napriek tomu, že k nim pristupujem rovnako. Neplatí, že tohto rozmaznávam a tohto nie. Majú totožný prístup. Rozumiem, že výchova veľa ovplyvní, ale veľa ovplyvní aj osobnosť. Adamko je prosto ako ja a Dávidko celý otec.

Dnes je trendom tehotenská joga.

Párkrát som na jogu šla. Ja som fanúšik jogy zvonka. Mňa moc nebaví, priznám sa však, že by som sa chcela k nej vrátiť, aspoň ráno 15 minút, lebo si myslím, že je veľmi prospešná. V tehotenstve som chodila do posilňovne. Ale viem, že tehotenská sa cvičiť môže, ale tá, ktorá precvičuje, musí vedieť, ktoré pózy sa robiť nemôžu, keď je žena tehotná. Jeden nesprávny pohyb a môže vyvolať napríklad kontrakcie a tak.  Ako aj s masážami. Tie tiež musia byť pre tehotné vhodné. Nesprávny pohyb, dotyk a môže ublížiť namiesto toho, aby pomohla.

Ty si cvičila a trénovala aj v tehotenstve. Ale dávala si si, predpokladám, hranice.

Cvičila som.

Predsa len poznáš svoje telo lepšie, ako niekto iný.

Ja som cvičila veľmi intenzívne, keď som otehotnela. Keď sa na to pozrie väčšina žien, väčšina žien povie, že tá váha, s ktorou som v tehotenstve cvičila, že je to proste neuveriteľné. Aj keď som ubrala váhu, aj tak to bolo pre nich veľa. Chcem tým povedať, že keď som otehotnela, začala som uberať na intenzite, na váhach, silových veciach, dávala som si pozor na veľa vecí, vďaka hormónu relaxínu, ktorý máme v tehotenstve v sebe, žena ho vylučuje prirodzene, aby sa otvorila panva a mohol prebehnúť pôrod, to sa deje počas tehotenstva. Tento hormón nám uvoľňuje kĺby, všetko, preto sme háklivejšie na zranenia. Preto som sa mnohým veciam vyhýbala. Som si dávala pozor, aj keď som chodila po schodoch miesto kardia, vtedy sme bývali v 38-poschodovej budove, ja som chodila hore dole po schodoch v rámci kardia. Ešte aj s tým pupkom, v siedmom mesiaci, ale dole som už napríklad šla pomalšie, aby som si nevyvrtla členok, aby som nespadla, ale tehotenstvo ako také nie je choroba. Cvičila som až do konca. Prenášala som deti o dva dni, viac som nemohla. S dvojičkami je to tak. V deň oficiálneho pôrodu som ešte cvičila. Samozrejme, bolo to iné, ako na začiatku. Mne to veľmi pomohlo. Cítila som sa oveľa lepšie. Ja som bola počas tehotenstva veľmi unavená, a toto ma nabíjalo energiou. Všetko som robila pod dohľadom lekára, skonzultovala som to s tromi rôznymi gynekológmi a všetci traja ma v tom podporovali. Treba však s rozumom. Keby som urobila to, že by som prestala cvičiť a bez zdravotného dôvodu by som prestala, možno by som ani mentálne to tehotenstvo tak nezvládala. Lekárka mi do konca tehotenstva vravela: “Eva rob, čo robíš, lebo čo robíš, ti robí veľmi dobre.” Ja som s ňou konzultovala všetky tréningy, ja som chodievala za ňou každé dva týždne, potom každý mesiac, potom zas každý týždeň. Ale stretla som sa aj s negatívnymi ohlasmi, niektorými veľmi nepríjemnými. V tehotenstve je žena viac citlivá a náchylná a príde strach o bábätko. Ale povedala som si: Počúvaj svoju lekárku, počúvaj, čo ti telo hovorí. A chcela som to robiť verejne, teda na sociálnych sieťach. Chcela som ukázať ženám, že to sú bludy, že žena sa musí šetriť. Musí sa šetriť v určitých veciach, najmä, ak jej to zdravie nedovolí. Ale neznamená to koniec fyzickej aktivity.

Stále hovorím, že na to, aby bolo šťastné dieťa, musí byť šťastná aj matka. Keď človek nemá absolútne čas sám pre seba, začne byť frustrovaný. Ako nespokojná mamička môže potom vplývať na dieťatko? Deti potrebujú vzor, silnú a zdravú matku.

Dnes je odsudzované už aj to, keď žena začne hneď po pôrode behať. Ako by to bolo niečo zlé.

Aj ja mám takú skúsenosť. Vždy, keď si vypočujem, prečítam nejakú negatívne reakcie, tak si poviem: Alebo ľudia odsudzujú niečo, čomu vôbec nerozumejú, alebo čo by sami chceli, ale nedokážu, alebo niečo, čo robia sami a im to vadí. Vtedy si poviem: Prečo by mňa malo zaujímať, čo si niekto myslí? Napríklad ako tehotná som bola nazvaná ako „posadnutá sama sebou“ a „ohrozujem vlastné deti“. Tí ľudia ma nepoznajú. Nevedia, ako to je. A ja potom sedím v ambulancii svojej doktorky, ktorá má najväčší záujem na tom, aby som deti donosila a tá mi povie: “Eva cvič, ide ti to dobre a máš silné telo, ktoré to unosí.” A potom anonymne som posadnutá… Keď je niekto vyrovnaný a s niečím nesúhlasí, nemá potrebu to vyjadriť. Určite nie anonymne.

Platí, že keď je mamička spokojná sama so sebou, je spokojné aj dieťatko, lebo to z mamičky cíti a ten vzťah je potom úplne iný?

Úplne súhlasím. Stále hovorím, že na to, aby bolo šťastné dieťa, musí byť šťastná aj matka. Keď človek nemá absolútne čas sám pre seba, začne byť frustrovaný. Ako nespokojná mamička môže potom vplývať na dieťatko? Deti potrebujú vzor, silnú a zdravú matku.

zdroj: Facebook, vlastný archív

Komentáre

komentáre