nedeľa , 16 jún 2019
Home / Zaujímavosti / Celebritné mamičky / Andrea Růžičková: Mojou pomocou je môj manžel

Andrea Růžičková: Mojou pomocou je môj manžel

Sympatická mamička Andrea Růžičková je slovenská herečka pôsobiaca a žijúca v Čechách. Zahrala si v seriáloch ako Vyprávěj, či Ordinace v růžové zahradě 2, alebo napríklad vo filmoch Rafťáci a Ako sa zbaviť nevesty. 

Napriek tomu, že vyštudovala pedagogickú školu, vrhla sa na herectvo a darí sa jej. Už dlhodobo žije a pôsobí v Českej republike, kde si založila rodinku a spolu s manželom Mikolášom Růžičkom vychovávajú synčeka Tobiáška.

Nám porozprávala čo – to o svojich začiatkoch, synčekovi, ale aj o projektoch, na ktorých sa podieľa a či jej vôbec niečo zo Slovenska chýba.

1.Už nejaký ten rôčik žijete v Čechách. Neťahalo Vás to niekedy naspäť na Slovensko?

Popravde, ani nie. Žijem svoj sen. Túžila som od detstva žiť v „zahraničí“.  A Česká republika mi úplne vyhovuje, možno i tým, že je to susedná krajina. Na koniec sveta by som nechcela. Chýbala by mi možnosť byť s mojou  rodinou. Jediné, čo mi v Čechách niekedy chýba, je živočíšnosť Slovenska. Česi sú oveľa viac konzervatívni v emóciách.

2.Študovali ste Pedagogickú fakultu, odbor Učiteľstvo 1. stupňa. Nelákalo Vás to k učiteľstvu? Vyskúšala ste si aj nejaký čas byť „tou za katedrou“?

Pôvodne áno, inak by som to neštudovala. Ale úprimne ma odradilo učiteľské povolanie, vzhľadom na jeho ohodnotenie, ktoré mi príde úbohé. Tiež nie úplne súhlasím s modelom klasickej školy.

3.Ste mamičkou ročného chlapčeka Tobiáška, ako by ste zhodnotila prvý rok v roli matky? Zdal sa Vám ten prvý rok ťažký ako pre prvorodičku/„prvomatku“? Predsa len, prvý rok v živote dieťatka býva celkom „jazda“. Začínate sledovať na ňom nejaké prvé charakterové črty?

Bol to najrýchlejší a najpestrejší rok môjho života. Už vlastne ani neviem, kto som bola predtým. Mám pocit, že vnímam svoju vlastnú existenciu tak nejak jasnejšie. Tobiáš ma naplnil. Pôrod ma vrátil k svojej vlastnej podstate. Som viac sebavedomá, dokážem si stáť za svojimi pocitmi a názormi, už mi nevadí, čo si o mne myslia ľudia. Zmenilo sa veľa. K lepšiemu. Všetko dostalo zmysel. Jediné, čo mi viac chýba, je spánok a „kľud“ . Je to ale vykúpené obrovskou láskou a naplnením.

Povaha a naturel Tobiaška sa samozrejme vyvíja. Ale je taký, ako sme cítili na začiatku. Je múdry, vnímavý, veľmi krehký… Niekedy až príliš. Učíme sa s jeho citlivosťou pracovať, on sám nás učí veľa vecí. Učí nás predovšetkým vnímavosti času a priestoru. Tu a teraz. Má biele vlásky, citlivú pleť a sluch a keď vidí malého princa, ukazuje na seba. Rád nás objíma. Máme doma svetlo.

4.So svojím manželom ste obaja umelci. Váš synček teda vyrastá v tvorivom prostredí.  Začína to byť na ňom nejako badať?

Samozrejme, prostredie dieťa ovplyvňuje veľmi. Od mala sú hudobné nástroje súčasťou jeho života. Hudba je neustále prítomna. Fantázia nemá hranice. Žijeme si v takom svojom malom mikrosvete.

                                   Pomohla mi ale viera a vytrvalosť.

5.Rozprávate sa so synčekom po slovensky aj česky? Tipujem, že vyrastá v bilingválnom prostredí.

Obojako. Je to rôzne. Dúfam, že z toho nebude mať guláš. Zatiaľ to ale vyzerá, že rozumie aj slovensky aj česky.

6.Nemáte vyštudované herectvo, napriek tomu ste sa k nemu dostali. Bolo to podľa vás ťažšie, ako keby ste bola študovaná herečka? Predsa len je dnes doba, kedy sa takpovediac dá všetko aj bez toho, aby mal človek na to vzdelanie, ale ako to bolo vo vašom prípade? Chodila ste na nejaké kurzy predtým, než ste sa dostala k prvej hereckej úlohe?

Bola to cesta. Na žiadne kurzy som nechodila. Učila som sa v procese. Od starších hercov, kamarátov. Učila som sa prijať kritiku, prispôsobovať sa, ale zároveň nestratiť svoju tvár. Bol to asi osud. Je to moje splnené prianie a užívam si každý deň. Boli samozrejme chvíle, keď to bolo ťažké. Keď mi nevyšla práca, castingy, nemala som peniaze a neverila som, že sa mi to podarí. Pomohla mi ale viera a vytrvalosť.

7.Skúsenosti máte aj so slovenskou, aj českou produkciou. Sú nejaké badateľné rozdiely medzi prácou na českom a slovenskom seriáli/filme?

To sa ťažko popisuje. Slováci a Česi sú iní. Ich humor je iný, prístup k práci, proces, ale je to ťažké popísať slovami.

8.Dá sa práca herečky zvládať popri materstve? Kto vám najviac pomáha v čase, kedy si odskakujete na pľac? 

Všetko sa dá,  keď sa chce. V tomto prípade je potreba pomoc. A mojou pomocou je môj manžel, ktorý ma v mojom zamestnaní podporuje. Nie je to „ego mačo“ chlap. Je to veľmi tolerantný a chápavý človek. To, že obaja fungujeme a zároveň sa snažíme byť plnohodnotnými rodičmi, to, že zatiaľ nepotrebujeme žiadnu tretiu osobu na „hlídaní“…to je výsledok komunikácie a tolerancie. V urgentných prípadoch nám pomáha Mikolášova mama, ale je to skutočne výnimočné, inak si vystačíme sami.

9.Ste patrónkou organizácie Bez mamy, čo je organizácia, ktorá má za cieľ pomáhať deťom v Afrike, aby sa naučili , ako zvládnuť život vďaka samostatnosti a vlastným schopnostiam. Teda neposkytuje pomoc len tak, ale hľadí ďalej a myslí viac do budúcna detičiek. Je to krásny projekt, ktorý sa sústreďuje na to podstatné a to na to, aby dieťa objavilo v sebe silu postaviť sa na nohy a naučiť sa, ako v živote fungovať bez toho, aby muselo byť závislé či už od organizácii, alebo od jednotlivcov. Tvorí takpovediac v dieťati pocit sebaistoty a sebavedomia a vnútornú silu. Bol to jeden z dôvodov, prečo ste sa k projektu pridala aj vy? Myslíte si, že podobné organizácie chýbajú aj u nás?

Správci organizácie Bez mámy sú úžasní ľudia. Hlboko veriaci, veľmi múdri a pokorní ľudia. Oni ma presvedčili nie slovom, ale svojim vlastným prístupom. Pomoc sirôtkam v Afrike má zmysel. Tam ide skutočne o život a budúcnosť detí, ktoré sa ocitli na ulici a sú týrané. Nerozlišujem, či je dieťa a človek biely, čierny. Keď môžem, pomôžem. Myslím, že organizácii všetkého druhu tu máme dosť. Nič tu nechýba. Jediné,  čo chýba, je pozrieť sa na problémy našich blízkych. Susedov, kamarátov, rodinných príslušníkov. Aj keď je dôležité veľmi pomáhať vonku, niekedy zabúdame na ľudí, ktorí sú vedľa nás. Na to ale nie je potreba organizácia. Na to je potreba otvoriť oči a dušu dokorán.

Ďakujeme veľmi pekne a želáme všetko len to dobré…

obrázky: Facebook A.K

To máte tak. Rada píšem, rada premýšľam, rada sa informujem, rada sa zhováram o všetkom možnom… A ešte radšej toto všetko posúvam ďalej. :). A čo je najdôležitejšie pre mňa, napriek tomu, že nie som ešte mamina, chcem ubezpečiť všetky mamičk, ktoré k nám prídu na “návštevu” webu, že sú skvelé a pre svoje deti to najlepšie a že napriek zodpovednosti, ktorá z materstva plynie, netreba zabúdať na humor a nadhľad. Predsa sa jedna matka nescvokne 🙂

Komentáre

komentáre