utorok , 23 október 2018
Home / Dieťa / 3 jednoduché kroky, ktorými dokráčate ku spokojnému rodičovstvu

3 jednoduché kroky, ktorými dokráčate ku spokojnému rodičovstvu

Zdá sa to jednoduché alebo opak je pravdou? Čo vlastne znamená byť spokojným rodičom? A ako dosiahnuť tento stav len v troch obyčajných krokoch?

Nie je to až také nemožné…, tak vykročme 😉 .

Krok prvý: Trávte s deťmi čo najviac času

Deti počneme behom sekundy, privedieme na svet behom pár hodín a po zvyšok života ich ľúbime a strachujeme sa o ne.

No, je celkom dobre možné, že zmienená načasovanosť máva neraz odlišné dimenzie…, ale o tom polemizovať nebudeme 🙂 .

Deti nám boli zverené do úschovy len na určitý čas, akoby na pôžičku, praví ďalšia múdrosť. Potom ich musíme vrátiť. Komu? Svetu, národu, Bohu??? Toto rozhodnutie už necháme na nich.

V každom z týchto výrokov je kus pravdy, a pravda je aj to, že rodičia majú pred sebou len pár rokov, počas ktorých ich deti potrebujú. Na toto obdobie sa treba sústrediť, dívať sa naň ako na čestne splatenú daň, ktorá, hádam ako jedna z mála, nevýjde v tejto spoločnosti nazmar. Práca, zarábanie peňazí či vlastné záujmy musia ísť na určitý čas bokom. Stranou, tam, kde je na ne dobre vidieť, dokonca, za pomoci okolia, aj dosiahuť. S deťmi treba tráviť toľko času, koľko sa len dá. Ony samé si postupne vyhradia priestor na sebarealizáciu, na ktorú sa rodičia prizerajú so založenými rukami.

Pozornosť je dobrá, potrebná ba až nevyhnutná. Ale pozor na jej orientáciu a. Ani prílišná rodičovskú pozornosť, ktorá sa nápadne podobná na naprávanie vlastných omylov, nie je dobrá. Predovšetkým čas, ktorý deťom venujeme, by nemal byť venovaný len zábave, ale aj povinnostiam.

Najlepšiu vec, akú môžte svojmu dieťaťu venovať, je ďalší súrodenec.

Pozornosť rodičov sa automaticky a priamoúmerne rozdelí medzi viac objektov. Nakoniec deti, pochádzajúce z mnohopočetných rodín, často o svojom detstve hovoria ako o šťastnom, bez zatrpknutých spomienok na nedostatok.

Súrodenec predstavuje vstupnú bránu na ihrisko zvané socializácia…, hlavne v prípade, že brat či sestrička dorazia v pravý včas 🙂 .

Krok druhý: Nastavte deťom hranice, formujte v nich rešpekt voči dospelým a disciplínu

Liberalizácia výchovy či nastavenie mantinelov u detí je v súčasnosti často pretriasanou témou.

Človek nie je vlk a nežije v svorke, ktorej každý člen zaujíma presne stanovenú pozíciu. Nie nadarmo nám však tento psí predok prirástol  k srdcu. Predstavuje nášho najvernejšieho spoločníka. Sú dokonca prípady, kedy sa od neho môžme učiť. Pri výchove dieťaťa sa dajú aplikovať hneď viaceré pravidlá, ktoré sa používajú pri výcviku psov:

  • Povely – príkazy (hranice), ktoré sa pre domácich miláčikov nastavia, treba dodržiavať vždy na 100 %. Inak povedané: prvé slovo platí, druhé letí z gatí. Ak sa dohodnete, že pes nesmie okupovať gauč, žiadne výnimky nie sú povolené!
  • Pravidelné vychádzky za každého počasia nikdy nie sú na škodu.
  • Pamlsky sa používajú na spestrenie života, ak je to vôbec nutné, nie ako odmena za správne vykonaný povel.
  • A nakoniec, aj keď sa začiatok výchovy nesie v takte prísnosti, čoskoro zistíte, že zvyšok spoločne stráveného času sa nesie v ladnej melódii.

Ale späť k deťom. Deti sú naše poklady, ale my sme tí, ktorí ich životom vedú. Nie naopak. Hranice v rodine musia byť pevne stanovené a to nielen v zmysle rešpektu a úcty, ale aj povinností. Tak, ako by sa mali deti viesť k rozvíjaniu vlastnej fantázie, tak by sa mali viesť aj ku každodenným povinnostiam. Minimálne ku týždenným!!! Zvládanie úloh a jednoduchých domácich činností ich pripraví na prekonávanie prekážok, ako aj na situácie, v ktorých by nemali mať vysoké očakávania bez adekvátne vynaloženého úsilia. Nestačí, že si deti po sebe upracú hračky. Deti vo veku 6 rokov by sa už dávno mali kamarátiť s  handrou, mopom, vysávačom, prachovkou. Mali by zvládnuť polievanie kvetov, jednoduché práce v záhrade, ako aj natieranie chlebíka s maslom a lekvárom…

Deti majú počúvať rodičov, nie naopak!!!

 Krok tretí: Komunikujte s deťmi verbálne aj neverbálne

Dotyky, láskanie, objatia, pochvala, rozhovor, ale aj tvorivá kritika napomáha k vytváraniu hrejivého vzájomného vzťahu, ale aj k formovaniu zdravého sebavedomia dieťaťa.

Deti hovoria, aj keď mlčia, a úlohou dobrého rodiča je im načúvať.

Skôr, než sa dieťa naučí rozprávať, vyjadruje sa plačom a krikom. Je to jediný zrozumiteľný prejav komunikácie, ktorému dospelý rozumie. Dieťa plačom upozorní na to, čo sa v jeho živote odohráva. A rodič reaguje. Najčastejšie objatím, fyzickou blízkosťou, ktorá spočiatku býva umocnená kojením alebo tzv. celo- telovou ochranou matky.

Keď sa dieťa naučí rozprávať, komunikácia sa stáva zrozumiteľnejšou. Napriek tomu sa čoraz častejšie stáva, že prichádza krik a hnev miesto slov. Deti vo vyššom veku by tento prejav mali používať len v prípade bolesti alebo emočného vypätia. Realita je iná a deti si týmto spôsobom vynucujú pozornosť alebo nepochopili, kde sa končia nastavené hranice. Inak povedané, správajú sa nevychovane!

Komunikácia sa odohráva aj smerom od rodiča k dieťaťu:

– objatia predstavujú ekvivalent lásky

– pochvala poháňa deti dopredu smerom k lepším výkonom

– trefná tvorivá kritika ich vracia späť na začiatok, vedie ich cestou sebapoznávania

My deti vzdelávame, ony nás učia.

zdroj: Pixabay

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Rodičia mi dali život a naučili ma ho milovať. Mojim deťom som dala život ja a oni ma naučili milovať samu seba… A tak mám rada rodinu, deti a ľudí okolo seba, ktorí sú mojim najväčším koníčkom.

Komentáre

komentáre