pondelok , 23 júl 2018
Home / Zábava / Blog / Život je naprd, ale znášam to dobre

Život je naprd, ale znášam to dobre

Ako každé ráno, aj dnes som sa zobudila s hanebnou myšlienkou na jazyku: život je naprd!!!

Pozrela som sa na mobil, hodiny ukazovali 5:45. Netrvalo dlho a už sa aj rozozvučal budík. Nestrhla som sa! Jeho zvonenie som už dávno mala zavŕtané hlboko do kože. Už pár minút som bola hore.

Ako každé ráno, aj dnes som budík posunula o 10 minút dozadu. Prevalila som sa na ľavý bok a celým telom pritisla k dcérke, ktorá odfukovala spokojne vedľa mňa.

Ako každé ráno, aj dnes som ten prekliaty budík posunula ešte dva krát dozadu.

V našej domácnosti bývajú rána ťažké, rýchle, plné kriku a plaču. Samozrejme, len zo strany našich dvoch škôlkárov, ktorí svoje spoločensky ustanovené povinnosti znášajú s veľkou nevôľou.

Ako každé ráno, aj dnes …., niekde medzi raňajkami a súkaním vrstiev oblečenia na dcérku, som zatúžila po sprche. Očkom som mrkla na hodinky na poličke.

„Hmmm, dnes mi to tiež nevydá. Tak, ako mi to nevydalo ani večer,” v duchu som sa mračila a nevyhnutnú hygienickú potrebu presunula na neskôr. Presúvanie mi išlo dobre!!!

„Šup – šup, moji,“ vbehla som s krikom do izby, poháňajúc deti do činnosti. Raňajky už ležali na stole, teda aspoň tie pre tatina, môjho muža, ako som ho familiárne nazývala. Môj muž, pomyslela som si. Nebola to celkom pravda, keďže v tej trme-vrme, ako sa na svet začali pýtať naše deťúrence, ma tech chlap zabudol požiadať o ruku. Odpustila som mu, a pokojne ho ďalej oslovovala môj muž.

Ako každé ráno, aj dnes som Hanku obliekla od hlavy po päty ja. Milko, chvalabohu, už svoje povinné ranné cviky zvládal sám. Buchli dvere. Všetci sme na posteli naskočili. To sa len tatino vrátil s našim uštekaným labradorom z prechádzky. Zároveň som dúfala, že počas  ranného expresu náš Rono stihol spraviť to, po čo vonku išiel. Ranné týranie sa blížilo k svojmu záveru a do škôlky si cestu s deťmi razil môj muž sám.

Ako každé ráno, aj dnes som naštartovala staručkého peugeota, odparkovaného pred bytovkou, a, bez posiľňovača riadenia, vycúvala na cestu. Pár metrov som popodišla dopredu, potom sa otočila o 180 stupňov. Presne tak! V tomto momente mi ten posiľňovač chýbal asi najviac. Potom som sa už len pomodlila, aby motor nezdochol uprostred rušnej dvojprúdovky, na ktorú som sa rútila. Doslova, peugeot bol síce starý, ale patril medzi potomkov pretekárov….., alebo mi brzdy vypovedali službu.

Ako každý deň, aj dnes som po práci okamžite vyrazila po deti. Skôr však, než som sa presunula na opačnú stranu mesta, som nabrala natešeného labradora do auta. Škôlka na opačnej strane mesta nie je najlepší nápad, ale mám na to veľmi jednoduché vysvetlenie. Ale je zdĺhavé, preto si ho radšej nechám do inej poviedky.  Presunuli sme sa do škôlky, kde som najskôr vyvenčila psa.

Ako každý deň, aj dnes sme všetci traja vyrazili do mesta. Nadnes som naplánovala návštevu farmárskeho obchodu, kde som zvykla utratiť dva krát viac ako v klasickom obchode. Keďže sa však v našom štáte už naozaj nedá na nikoho spoľahnúť, pohľad na účet za potraviny, ktorý bol pekelne vysoký, mi zakaždým dodal vieru, že viem, čo robím a že to robím dobre. Áno, pohľad na dnešný účet ma presvedčil, že síce netuším, čo robím, ale robím to sakra dobre. Zaparkovala som pred bytovkou a do bytu na druhom poschodí vyšľapala s dvoma taškami na pleci, protivným labradorom na vodítku a dvoma hádajúcimi sa deťmi v tesnom závese.

Ako každý deň, aj dnes nasledovala klasická rutina:

„Deti, vyzlečte sa!

„Veci odneste do obývačky. Uložte si topánky!“

„Choďte si umyť ruky!“ štekala som príkazy ako gulomet guľky z nábojnice.

„Ešte nerozkladajte hračky, najskôr musíme povysávať.“ To kvôli nášmu chlpatému labradorovi, ktorý očividne uzavrel podivný pakt s obchodníkom s kožušinami, lebo minimálne 4 krát do roka pĺzol, ako keby sa chystal postaviť hniezdo pre rozvetvenú pštrosiu rodinu.

„Mamí!!!! Zvoní ti mobil,“ kričal na mňa Milko z obývačky. Logicky, ja som nepočula, lebo som ešte stále vysávala.

„Haló, mami, čau,“ zdvihla som zadýchane.

„Serus, moja, čo dnes robíte?“

„Fuuu, ideme kresliť, trošku sa učiť čísla a potom chcem uvariť na večeru granadír…,“ odpovedám jej. „Prečo?“

„No, som myslela, že či sa k nám neprídete pohrať?“

Naša rodina, v okolí prezývaná mafia, očividne trpela syndrómom neprestrihnutej pupočnej šnúry. Ja, brat s rodinou, rovnako aj naši sme bývali všetci v okruhu 100 metrov.

„Nie, mami, chcem, aby si dnes deti trošku oddýchli.“

„No a nepôjdete so mnou na tie tance?“

„Kedy?“

„No, začína to od druhej hodiny a …,“ nestihla dopovedať, keď som ju drzo prerušila.

„Ale kedy?“ zvýšila som hlas, dávajúc jasne najavo rastúcu nervozitu. Niet sa čo čudovať, veď som pred sebou mala ešte toľko roboty!!! Ale niekde pod tým všetkým stresom, hurhajom a povinnosťami som sa hanbila ako pes. Takto štekať na vlastnú mamu. To sa predsa nepatrí!!!

„V sobotu!“ vrátila mi mamina tónom, ktorý si požičala odo mňa. Nakoniec sme sa dohodli, že na celoslovenskú prehliadku ľudových tancov zbehneme v nedeľu.

Ako nie celkom každý deň, aj dnes som deťom rozložila na parkety veľký kus papiera. Ja som utiekla do kuchyne variť večeru. Nie nadlho, každú chvíľu som sa vracala späť do obývačky, aby som sledovala, ako na papieri pribúda dom s krivou strechou, strom bez koreňového systému, ale s tujovitou korunou a neskutočný banánovník, ktorý Hanka nakreslila fixami.

Dokonca sme si stihli precvičiť aj číselká. Nikdy by ma nenapadlo, aké bude pre nášho predškoláka ťažké priradiť k číslam, ktoré od svojich 4 rokov pozná naspamäť, ich vizuálnu podobu. A tak sa šestka, sedmička a najmä osmička stali za posledné týždne našou nočnou morou .

Ako každý deň, aj dnes sme sa prebojovali k úspešnému záveru. Konečne dorazil z práce aj môj muž, tak hodinu po podávaní večere. Samozrejme, že som to nenechala len tak a hodila po ňom gumenú rukavicu, v ktorej som práve doumývala riad. Pekne mľaskla. Trafila som dobre a on mi so smiechom povedal svoju obvyklú repliku: „Veď ja sa fakt snažím!“

Ako každý večer, aj dnes sme v posteli pristáli v trojici. Ja a moje dve deti. Dnes bol štvrtok a skôr, než sme skončili na lopatkách, pozreli sme si kúsok z Rexa…., teda až dovtedy, kým sa na obrazovke neobjavila jedna z mnohých strašlivých scén! Vtedy som prepla na Zlaté časy, až som nakoniec vypla nadobro.

Ako každý večer, aj dnes som spiaceho Milka preniesla k mužovi do postele. Ja som sa vrátila do vyhriatej postele a čelom sa otočila k svojej štvrťke, ktorá mi v postele ostala. Len tak mimochodom, pri svojej,  síce nie zákonitej, ale viac-menej životnej polovičke, som sa neprebudila už niekoľko rokov.

„Život vôbec nie je naprd. Je úžasný,“ potichu som šepkala do Hankiných voňavých vlasov. A ako každý večer, aj dnes som tušila, že sa ráno zobudím s rovnako nasrat …. myšlienkou na jazyku.

Teraz som však cítila, že všetko je tak, ako má byť. A vôbec by som nemenila. Len nech sme všetci zdraví.

Zdroj: www.pixabay.com, súkromný archív

Uložiť

Uložiť

Rodičia mi dali život a naučili ma ho milovať. Mojim deťom som dala život ja a oni ma naučili milovať samu seba… A tak mám rada rodinu, deti a ľudí okolo seba, ktorí sú mojim najväčším koníčkom.

Komentáre

komentáre