utorok , 17 júl 2018
Home / Zaujímavosti / Rozhovory / Rozhovor s „Aďkou Diačkou“- výrobcom bábik, ktoré rozveselia dušu dieťaťa aj dospelého

Rozhovor s „Aďkou Diačkou“- výrobcom bábik, ktoré rozveselia dušu dieťaťa aj dospelého

Andrejka Diačiková alias Miya je žena činu, a to doslova a do písmena. Šikovná žienka, odhodlaná mamička a cestovateľka v jednom krásnom balíčku, na vrchu ktorého sedí roztomilá, veselá, zábavná, prítulná a neskutočne originálna bábika…, teda aspoň tak si ja predstavujem túto nevšednú šikovnicu.

S Aďkou sme sa porozprávali nielen o jej ručne robených dollies, ale aj o materstve – o jeho radostiach či starostiach…

1. Andrejka, roky sledujem tvoje kroky a musím priznať, že je toho dosť, čo ma na tebe zaujíma. To, čo ťa momentálne najviac vystihuje, je výroba originálnych textilných bábik. Skôr než však prejdeme k tvojej tvorbe treba spomenúť, že v minulosti tvoje kroky viedli rôznymi smermi. Čo všetko si skúsila, kým si sa dopracovala k dnešným škriatko-bábikám? Alebo škriatkom a bábikám?

Nemám rada ničnerobenie , vždy ma bavilo niečo vyrábať, tvoriť, keď mi spod rúk vyšiel výtvor, ktorý sa navyše aj mne osobne páčil. Ten pocit jednoducho stojí za to. Od malička ma k rôznym činnostiam viedla stará mama, či už zábavným alebo nápomocným spôsobom. Bývala v rodinnom dome, takže sa vždy našlo niečo na prácu. A práve ona ma doviedla k šitiu, vydržala som pri nej celé hodiny. Stredná škola nebola najlepší výber z hľadiska zručnosti, ale dala mi zas iné vedomosti a prax v technickom obore. No neovplyvnila ma. Po škole som sa s obrovským šťastím dostala k aranžovaniu kvetov ako kvetinárka, kde som nemala problém sa zaučiť. No a s veľkým nasadením a odhodlaním som pri kvietkoch strávila pár krásnych rokov. Keď prišla móda umelých nechtov, podľahla som mánii nechtového dizajnu a v záujme dať si skrášliť svoje ruky som sa dostala ku kurzu a zároveň k certifikátu na vykonávanie tejto činnosti aj po odbornej stránke….. To už moje ďalšie kroky vzal do ruky osud a podstrčil mi inzerát o voľnej pozícii manikérky. Nikto nikdy by ma na to nenahovoril (smiech), ale ozvala som sa a tak som sa dostala k živnosti, ktorá ma ďalších pár rôčkov živila, až kým som neotehotnela.

2. Deti! Tie vedia s našim životom pekne zatočiť. Takže aj v tvojom prípade prišla zmena až s tehotenstvom?

Áno, pretože to znamenalo zvrat v mojom doterajšom živote a dieťatko,  ktoré bolo na ceste, nepriamo začalo prehadzovať moje priority. Pocity boli zmiešané: zvedavosť aj radosť. Záľuby aj práca išli pomaly bokom. A keď sa narodila Laura, rozhodla som sa jej venovať naplno. Vtedy som si nevedela predstaviť, že by som po materskej dovolenke podnikala, keďže tieto služby boli časovo náročné a ja som bola ochotná prispôsobiť sa zákazníčkam v akúkoľvek hodinu. Dopriala som si trochu oddychu pri malej Laure, no ako som ju uložila do postieľky,  po nociach som tvorila čiapočky – hačkované, potom aj šité.

Po materskej prišiel návrat do zamestnania, no aj tak mi to nejaké obdobie nedalo a stále som niečo skúšala – len tak pre radosť. V období Vianoc prišla vlna škriatkov a neskôr potreba niekam to posunúť.

Rozhodla som sa, že skúsim vytvoriť bábiku. Dlho som sledovala jednu pani z Nemecka a obdivovala jej fantáziu. Nevedela som ako na to, až nakoniec som mala prvú bábiku v rukách –  úžasnú….., nie takú, … ale svoju, …originálnu.

3. Výborne, lebo tá tvoja podoba je naozaj špecifická, plná detailov a nevšednej roztomilosti. Ako dlho trvá výroba jednej bábiky? Čo všetko táto práca obnáša?

 Dlho 🙂 . 1-2 doobedia alebo 12-16 hodín podľa toho, ako sa rodí a koľko mám na ňu času. Od kúpy materiálov, tvorby strihov, urobenia a vyplnenia telíčka, až po konečný finálny stav šitia vláskov a celého ručne robeného šitého alebo háčkovaného oblečenia a doplnkov. Potom ešte nasleduje drobné zdobenie a dotvarovanie, alebo zladenie tej konkrétnej bábiky.

4. Aké sú tvoje ďalšie plány? Bude sa tvoja tvorba rozširovať, expandovať, pretvárať?

Určite! Moje plány do blízkej budúcnosti sú znovu otvorenie živnosti pre veľký záujem a tiež ich čoskoro plánujem ponúknuť širokému okoliu. Zatiaľ ma výroba napĺňa ako obrovská záľuba, ale pracujem aj na webovej stránke a tiež už dohadujem odber pre dvoch záujemcov, ktorí chcú moje dollies uviesť na trh s hand made výrobkami. Taktiež veľkou výzvou pre mňa sú nové materiály, takže bábiky budú a už aj sú v rôznych veľkostiach.

Rôzne podoby plánujem aj čo sa týka doplnkov. Nebránim sa ničomu novému, takže sama uvidím, pokiaľ som schopná zájsť, či to budú zvieratká alebo rôzne typy bábik……, nakoľko mám jednu predstavu, ktorú sa mi nepodarilo uskutočniť a ktorú by som čoskoro chcela vyskúšať ako malú novinku pre mňa a aj verejnosť.

5. Viac neprezradíš…..? Hmm, nepresvedčím ťa?

Ešte je to všetko v štádiu vývinu, nápady a inšpirácia je veľká, tak sa tvorba pomaly vyvíja a nabaľuje jedno na druhé a pomaly, náväzne na seba dáva zmysel a tvorí celok. V zálohe mám zúčastniť sa so svojim stánkom na hand made trhu. Čo sa veľmi teším, keď to zrealizujem.

6. Ako som v úvode spomínala, sledujem ťa už dlhšie. Skôr, než prišli látkový škriatkovia, prišla na svet tvoja dcérka. Pred príchodom dieťatka sa každý rodič modlí, aby bolo zdravé. U vás však tento scenár prebiehal trochu inak….

Áno, hneď v prvých mesiacoch po narodení Laury sa vyskytli drobné komplikácie ako mrkanie očkami, čomu som neprikladala pozornosť a časom to zmizlo. No v priebehu pol roka sme jej pod pazuškami nahmatali uzlinky. Aj tie zmizli, ale neskôr jej začali vybiehať drobné biele fliačky. Do toho sa objavilo opäť mrkanie. Kožná doktorka nás poslala na genetiku a to bol pre mňa spúštač zlej predzvesti…. Na vyšetrenie sa čaká niekoľko mesiacov…, tie som si patrične odtrpela a celý ten čas trávila na internete. Hľadala som informácie, ktoré by moje obavy vyvrátili. No stal sa opak.  Kým sme sa dostali na genetiku, podarilo sa mi prelúskať cez odborné a zväčša neprístupné stránky až k našej diagnóze. Okolie a doktori, samozrejme, mali snahu všetko uviesť na pravú mieru, že nič nemusí nasvedčovať tomu, čoho som sa bála. Ale to už som bola v štádiu, že akokoľvek som si želala, aby nič z toho nájdeného nebola pravda, nebola žiadna nádej, aby mi to niekto niekedy vytlačil z hlavy. Cez odporúčanie známych sme sa dostali do Detskej fakultnej nemocnice Košice a tam, hneď na príjme, prvé slová, ktoré zazneli, boli, že MY v žiadnom prípade DNES domov nejdeme.

Eeg, úplne že strašné 😡 .

7. Čo ste sa teda dozvedeli?

Dozvedeli sme sa, čo znamenali tie tiky očkami – na čo som ja doktorom so slzami pritakala, že ja viem, že som im to predsa vravela už v telefóne! Prišla som zbalená a odhodlaná postaviť sa osudu, nech s nami akokoľvek naloží. Hospitalizované sme boli cez tri týždne, diagnóza tuberózna skleróza potvrdená hneď po potrebnej MRI s tým, že primár, keď mi to prišiel oznámiť, sa ma stále pýtal, kde som sa dostala ku tým všetkým tým informáciám – k diagnóze,  ktorú nepoznajú poriadne ani samotní doktori… Žasol a rozprával, čo to pre nás môže znamenať (ale nemusí). Jeho slová o tom, že detičky nechodia, nerozprávajú a nenapredujú,  mi dodnes znejú v ušiach. No u mňa – maximálne  možné, čo som dokázala pripustiť – bolo, že ostaneme v štádiu,  kde sú potrebné len kontroly a sem tam nejaké ďalšie vyšetrenie s tým súvisiace. A tak aj bolo a je dodnes. Bolo to obdobie, keď som na rozptýlenie začala háčkovať a na prvý Laurinkin rôčik jej chcela vytvoriť čiapočku, lebo ma napadlo, že ako dieťaťu mi to moc nešlo. Pred hospitalizáciou som náhodou jednu začala a našťastie pribalila do kufra. Kým sa malej nasadzovali lieky a sledovali a zapisovali menej časté spazmy, som dokončila prvú čiapočku. Po prepustení som v tom doma pre veľký záujem kamarátok pokračovala. Následné zamestnanie mi to už časovo nedovolilo. Tiež, ako malá rástla, sa mi zdali tieto čiapočky vhodné len pre menšie detičky. Preto som volila formu z úpletu, vhodnejšiu k jej veku. Ale stále neprichádzalo nič, čo by ma utvrdilo, že je to to pravé a tak som sa sem tam bavkala a skúšala niečo ušiť. Skvelý pocit zavŕšili škriatkovia, no len cez vianočné sviatky. O rok už môj úmysel tak aktuálny nebol, ale na požiadavku kamaráta som podľahla a vytvorila troch,  ktorí u nás doma spustili škriatkovskú mániu.

Po mesiaci škriatkovania som zapracovala na detailoch, prezrela kopec internetových stránok a vytvorila prvú dollie.

8. Čo ti dalo materstvo? Čo ti prinieslo a prípadne, ak niečo také vôbec je, čo ti vzalo?

Materstvo? Naplnilo ma nepoznanou láskou k dieťaťu, svojmu… malému.. voňavému… bezbrannému… Naučilo ma režimu a ešte väčšej zodpovednosti. Vzalo mi jedine čas pre seba, s ktorým som predtým nevedela správne naložiť. Strašne ľutujem len to, že som sa viacej nevenovala turistike a výletom, ale teraz si to vynahrádzame s malou. Žiadna vec nie je krajšia a drahšia ako materstvo, takže teraz, keď ten čas na výlet nevyhnutne chcem, tak si ho nájdem! A výletujeme, buď s malou alebo, keď je v škôlke, aj bez nej. Takto naberáme potrebnú energiu, aby sme sa jej mohli naplno venovať. Ona je totižto na baterky 🙂 , takže nám jej treba veľa, aby sme vládali držať s Laurou tempo. Pri nej sa cítim ako vrcholový športovec.

9. Práve to je ďalšia vec, na ktorú som sa chcela opýtať. Na sieťach zdieľaš fotky z výletov a tak sa s radosťou inšpirujem, čo všetko sa dá podniknúť…. Lepšie povedané, čo všetko sa dá podniknúť v bežný deň a akoby len tak mimochodom. Prezraď nám, odkiaľ berieš nápady a námety?

Náš domov a okolie je prostredie, ktoré ponúka nespočetne veľa možností. Začalo to nejako tým, že som mala potrebu vrátiť sa na miesta, kde sme chodievali ako deti s rodičmi….  a nebolo toho málo. Do toho vždy na niečo nové natrafíme a naplánujeme ďalší výlet. Miesta sa menia tak ako trendy, čo ma dosť zaráža. Keď sme ako drobci chodili s rodičmi po horách, nestretli sme živú dušu. Teraz sú  naše hory preplnené ľuďmi, akoby nežili v mestách, ale len v tej našej krásnej divočine. Ďalšie námety mi vyskakujú aj na internetových stránkach a všade možne – pri rozhovore, keď sa stretnem s niečím zaujímavým, hľadám a dávam dokopy cesty. Buď cestou k rodine  alebo po kontrolách s malou. Laura miluje zvieratá, tak každá zoo sa opakuje pomaly každoročne.

No a aby sa vyhovelo aj tatušovi, navštívime hrady, zámky a miesta, ktoré ťahajú jeho pozornosť. Často sa dostaneme na miesta, kde sú návštevy a výlety spojené s inými akciami – rôzne slávnosti, návšteva parlamentu, slovenská výroba, skúsili sme aj výrobu papiera zo slonieho trusu v Prahe, zdobenie vajíčok a perníkov v skanzene, nalietavanie sokolov na Spišskom hrade, atď. Niekedy chceme len ujsť do prírody, kde nikto nie a riešime to prechádzkou v dolinách a Tatrách. Raz som niekde počula, že v Dúbrave boli bane, pre mňa novota a zvedavosť, ktorá nás dohnala na miesto,  kde sme našli prekrásne belasé jazierko (teraz už, samozrejme, neprístupné a zastavané). Takto ma teší spoznávať, objavovať a bádať, či v domácom prostredí alebo v dovolenkovom. Laurin stav, vďaka ktorému sú niektoré jej reakcie dosť výbušné, nám nedovoľuje ostať dlho na jednom mieste a to nás posúva, aby sme preliezli každú možnú uličku, pobrežie, zátoku ako napríklad v našom obľúbenom Chorvátsku, ktoré máme poctivo prejdené od Senj až po Tučepi – teda aspoň zatiaľ….. 😛

10. Keď to tak sledujem, povedala by som, že si veľmi dobrá v googlovaní, plánovaní, ale aj v spontánnosti. Už pri Laure si dokázala z internetu vydolovať informácie bežným laikom nielenže neprístupné, ale dokonca nezrozumiteľné. Kde sa berie táto tvoja odhodlaná zvedavosť?

Presne tak, zvedavosť ma ženie vpred, aj keď čo sa zdravotných vecí týka, to bola skôr intuícia alebo materinský cit – pud -prepojenie matky s dieťaťom, alebo ako to nazvať 🙂 .

11. Späť k bábikám….. Vizuál tvojich bábik je tvoj vlastný nápad alebo si sa inšpirovala z iného zdroja?

Terajší vizuál je moja práca a tvorba.

Inšpirovala som sa aj z netu, ako som uviedla vyššie, počas materskej dovolenky som sledovala jednu pani z Nemecka  a tá robila neuveriteľné bábiky s malinkými očkami a obrovskými nožičkami. To ma dostalo a teraz, keď už viem ako, určite sa skúsim posunúť.

12. Čo by si priala tvojim bábikám, ktoré doteraz končili u tvojich priateľov, známych či rodiny? Čo by si si do budúcnosti priala ty?

Aby sa bábiky stále páčili, aby robili radosť v domove, pri dekorácii, ale aj pri hraní. Aby prinášali šťastie a úsmev a aby prevoňali domov vôňou, ktorú si sami zvolíme. Je totiž možnosť ich navoňať olejmi podľa vlastného výberu. Možno budú aj také, čo budu zvnútra obohatené o sušenú levanduľu. No, ale to už prezrádzam trochu viac, ako som chcela… Uvažujem totiž, zvoliť pri výbere vôňu, ktorá bude súčasťou konkrétnej dollie.

13. Posledná vec. Kde ťa naše čitateľky môžu nájsť?

Na facebooku (Miya alebo Andrea Diačiková) alebo na maily: miya.8lm@azet.sk. Ďakujem.


Ja ďakujem, Andrejka. 🙂

zdroj: súkromný archív Andrea Diačiková

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Rodičia mi dali život a naučili ma ho milovať. Mojim deťom som dala život ja a oni ma naučili milovať samu seba… A tak mám rada rodinu, deti a ľudí okolo seba, ktorí sú mojim najväčším koníčkom.

Komentáre

komentáre