streda , 23 máj 2018
Home / Mikročlánky / Netypickí súrodenci

Netypickí súrodenci

Skúsim ísť do hĺbky. Tak, aby som obsiahla to, o čom sa toľko nehovorí. Tému netypických súrodencov. Keď sa totiž človek nad tým zamyslí, ani nevie, či niekto taký, ako netypický súrodenec existuje.

Všade naokolo nájde človek ľudí, ktorí majú starších, mladších, nevlastných. Ale čo tak súrodenci s väčším vekovým rozdielom či súrodenci s fyzickým a psychickým znevýhodnením? Sama mám dvoch súrodencov. Sestru a brata. Brata, ktorý je o 3 a pol roka mladší a má detskú mozgovú obrnu (DMO) a sestru, ktorá je mladšia o 14 a pol roka. A prečo to píšem? Pretože viem, že existujú rodičia, ktorí majú doma podobnú situáciu, podobné deti. A majú strach, ako to celé bude a ako to prebehne. Kiežby som im dodala nádej. 🙂

wheelchair-1327822_960_720

Keď fáza prvých krôčkov nepríde

Dodnes si spomínam na deň, keď ma ocino prišiel vziať do škôlky s novinkou, že sa maminka vrátila s bračekom z pôrodnice. A spomínam si aj na to, ako som sa tešila. Malý batôžtek ležal len tak potichučky a ja som naň hľadela. A nevedela, čo príde. Veď mať súrodenca, to je „fasa“ vec. To už nie ste samy. Máte sa s kým hrať. S kým sa hrať na skrývačky, hrať naháňačku. Stavať lego, hrať sa s kockami… A potom to príde. Po čase si všimnete, že to také ľahké nie je. Že ten braček nemá ako vstať, aby vám podal knižku z police. Šťastie je, keď si konečne sadne, naučí sa piť z pohára a najesť sa bez pomoci. Nemôže všetko. A vy počúvate, aké to má byť iné. Deti sa na to celé vo vašom okolí pozerajú akosi udivene. A vy ako dieťa nechápete. Pravdu? To hranie sa prišlo. S bratom sme si našli cestu. Nik nechápal ako. Nik nerozumel, ako sme to dokázali. Mať taký blízky vzťah. Fungovať spolu. Prežiť spolu pubertu, prvé problémy. Utužilo nás to. Nikdy som nevnímala svojho brata ako niečo iné. Bol to prosto brat. Súčasť mňa, môjho života. Mali sme spoločné záujmy, obľúbené seriály, rozprávky, hudbu. A tých vylomenín, ktoré sme spáchali… Nie raz mamina dostávala infarkt… Akoby to niekto zariadil tak, že sa nenašlo nič, čo by nás rozdeľovalo. A bolo to fajn.

Vždy sme si našli aktivitu, ktorá by nás bavila oboch a ktorú sme spolu zdieľali
Vždy sme si našli aktivitu, ktorá by nás bavila oboch a ktorú sme spolu zdieľali

A potom, keď nečakáte, príde súrodenec číslo 2

Pred časom som si počas jedného rozhovoru s istým pánom vypočula na moju informáciu o tom, že mám mladšiu sestru, ktorá je mladšia o viac ako dekádu odpoveď, že je to divné. Veď je medzi vami taký veľký rozdiel. To nebýva obvyklé, aby ste mali blízky vzťah, častý kontakt. Ona je v inom okrese. V inom vekovom rozhraní. Pravdu? Nebolo to jednoduché. Ale neviem si predstaviť deň bez telefonátu s ňou. Možno je to tým, že ma po čase začala brať ako vzor. A ja som ním skutočne byť chcela. A že sme si všímali viac to, že máme viac spoločného, ako rozdielneho. A nechcela som s ňou stratiť kontakt, chcela som vždy vedieť, čo je s ňou, čo ju trápi. Možno sme nemali fázu spoločnej hry, ale určite máme fázy spoločnej komunikácie. O všetkom. Bariéra, ktorú iní vidia, sme my neobjavili. A vďaka Bohu za to.

Po čase si všimnete, že to také ľahké nie je. Že ten braček nemá ako vstať, aby vám podal knižku z police.

Aký záver vám z toho vyplýva?

Je jedno, aké detičky doma máte, s akým vekovým rozdielom, či akýmkoľvek znevýhodnením. Tie deti to vnímajú úplne inak, ako vy :). Nevšímajú si rozdiely, ale všímajú si to psychické, čo ich spája. Cestu si k sebe nájdu. Nepočúvajú, čo im hovoria iní. Viac sa spoliehajú na to puto, ktoré im vďaka „súrodenectvu“ vzniklo. A verte, že to puto dokáže byť veľakrát silnejšie, ako si dokážete predstaviť. 🙂

zdroj obrázkov: Pixabay

To máte tak. Rada píšem, rada premýšľam, rada sa informujem, rada sa zhováram o všetkom možnom… A ešte radšej toto všetko posúvam ďalej. 🙂

Komentáre

komentáre