nedeľa , 22 júl 2018
Home / Zábava / Blog / Blog: Ako sme s deťmi išli demonštrovať

Blog: Ako sme s deťmi išli demonštrovať

Veru! Niet vhodnejšieho času učiť deti slobodne vyjadriť vlastný (náš) názor, ako keď práve opustili bezpečie plienok. Samozrejme, len v prípade, že tento prejav nesúhlasu nasmerujú voči ´bárs komu´, len nie voči nám RODIČOM!

Pred týždňom otriasla Slovenskom šokujúca udalosť: vražda mladého novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martinky Kušnírovej.

To, čo nastalo, by človek nečakal: Ľudia sa zomkli do pomerne kompaktného celku a otvorene vyjadrili pobúrenie, rozhorčenie, a predovšetkým úprimný žiaľ a smútok nad stratou mladých ľudí.

Rovnako to bolo aj so mnou. Tiež som sa zrazu cítila súčasťou nahnevanej komunity, a preto, len čo vyšla správa o blížiacom sa rozlúčkovom zhromaždení v našom meste, s veľkou vervou som na facebooku označila ´going´. Ako inak, s deťmi.

V piatok, v deň pietneho stretnutia, sa náš život zobudil do rovnako hektického rána, plného povinností okolo malých škôlkárov. Zatiaľ čo muž venčil psa, ja som dokončovala raňajky. S chvatom som sa presunula do obývačky a pustila sa do obliekania ratolestí…., sama samučičká ako v tej pesničke od Janky Kirschner… Koncom týždňa ochabovali aj tie najchatrnejšie snahy detí o spoluúčasť, preto som v motivácii naberala prudko na obrátkach. Napriek výzvam (kriku) naše detičky ďalej spokojne sledovali rozprávku v televízore.

Zo spálne som sa presunula späť k nim, v jednej ruke som niesla Hankine legíny, v druhej Milkove pančucháče. Náhle ma osvietilo, že som ich ešte stále neoboznámila s programom na poobedie.

„Hééééj, detičky, vstávajte!“ zvýšila som netrpezlivo hlas.

„Viete, čo nás dnes poobede čaká???“ pýtala som sa s hraným entuziazmom, poskakujúc z jednej nohy na druhú, ladne (podľa mňa) sa natriasajúc v sambovom rytme. Ruky som zdvihla vysoko nad hlavu a roztriasla časťami ich oblečenia – akože som roztlieskavačka na hokejovom zápase.

Je zbytočné komentovať, že moje nadšenie sa ani omylom nestretlo s pochopením, a deti sa na mňa začudovane dívali spod privretých viečok.

„Halóóó! No, viete, kam to dnes ideme???“ zopakovala som otázku.

„Niééé, mami,“ zatiahol Milko pomaly. Už vedel, že nedám pokoj, kým mi neodpovie.

„Eeee,“ vyšlo z Hankiných úst, ktoré ako vždy mala plné prstov, ktoré si neprestajne cmúľala.

„Detičky, dnes po škôlke ideme DEMONŠTROVAŤ,“ zasväcovala som ich oduševnene do plánov.  „Budeme kričať –  sme proti tomu a tomu!“ svoj prejav som doplnila o názornú ukážku. Do vzduchu som vymrštila prudko pravú ruku, v ktorej som ešte stále držala ružové legíny. „Potom budeme kričať –  a sme za to a to!“ pre zmenu som zodvihla ľavú ruku, v ktorej sa mi rozhompáľali pančucháče s obrázkom McQueena. Následne som do choreografie zaradila dobre známy a rovnako dobre nacvičený sambový krok 😛 !!!

„Ale ja nechcem ísť demontovat,“ odpovedala Hanka, potom ako si z úst vybrala dva červené prsty.

„Haninka, demonštrovať,“ opravila som okaňu, „a okrem toho, bude to skôr také tiché demonštrovanie..,“ s vysvetľovaním som sa ocitla v absolútnom konci, „a okrem toho idú aj vaše sesterničky. Potom zájdeme na pizzu, dobre?“ nasadila som víťaznú taktiku a očakávala gól do súperovej brány. Deti sa usmiali a konečne sa pustili do obliekania. Viem, hanebná motivácia, ale na plece mi sadol zlý čertisko, ktorý moje pozitívne výchovné metódy obrátil celkom naruby. Len dočasne, samozrejme.

Zo škôlky sme sa zastavili doma, a skôr, než sme vyrazili na námestie, s plnou vážnosťou som sa postavila pred deti. Tentoraz som sambový krok vynechala.

„Detičky a viete, čo to vlastne znamená demonštrovať?“ namiesto odpovede drobci nesúhlasne zatriasli brmbolcami na zimných čapiciach.

„To je vtedy, keď sa ľuďom niečo nepáči, vyjdú do ulíc a otvorene povedia svoj názor,“ …nie, nečakala som, že mi budú rozumieť.

„A viete, prečo dnes poobede ideme na námestie my?“ pýtala som sa znova a ony opäť zatriasli hlavami.

„Pred týždňom sa stalo niečo zlé. Jednému mladému chlapcovi a jeho kamarátke veľmi ublížili…..,“ … nevedela som, ako im to vysvetliť. Takéto veci by sme svojim deťom vôbec nemali vysvetľovať. Takéto veci by sa vôbec nemali stávať. „Až tak im ublížili, že obidvaja zomreli.“

„Chúďatá,“ povedal Milko, „to boli zlí ľudia, mami.“

Veru, zlí, veľmi zlí… Viac slov treba nebolo. Nabalili sme si sviečky, zapaľovač, vreckovky a vyrazili sme.

Pietne zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši bolo stanovené na 18.-tu hodinu. Blížila som sa k centru mesta a moje meškanie sa stupňovalo. Zaparkovať sa mi podarilo až na tretí krát. Všetky parkovacie miesta v okolí boli dočista plné. Dnes mi to nevadilo. Šípila som, že účasť na zhromaždení bude hojná. Vzala som obe deti za ruky a šli sme sa pokloniť mladým ľuďom, ktorí zomreli preto, lebo svoju prácu robili poctivo.., lebo svoj život žili poctivo. Len ten ich život skončil priskoro.

Ľudí na námestí bolo dosť, ale mohlo byť aj viac. Aj keď úprimne, naozaj bola veľmi veľká zima. V pietnom dave sme postáli niekoľko desiatok minút. A aj keď sa deti viac naháňali, ako počúvali príhovory pozvaných hostí, a aj keď ich zaujímalo viac to, ako sviečky sfúknuť, než to, prečo ich ostatní zapaľujú,…. VIEM, isto viem, že sa im táto udalosť zapíše (nejakým spôsobom).

A aj keď sme sa počas smutného zhromaždenia rozprávali, korčuľovali po čerstvo zamrznutých chodníkoch, a priznám sa, aj sme sa zasmiali, ale len tak obďaleč, aby sme ostatných nerušili,… VIEM, isto viem, že budúca generácia politikov to bude mať omnoho ťažšie. Bude čeliť mladým ľuďom, ktorí si nebudú klásť otázku, či majú ČAS ísť demonštrovať. Nebudú  si klásť ani otázku, prečo by tak mali spraviť? Budúca generácia mladých ľudí sa nebude otáčať chrbtom k ŽIADNEJ neprávosti.

Tým som si istá.

A ak sa ukáže, že sa mýlim, chyba, minimálne za seba môžem povedať, nastala zjavne vo výchove: svoj slobodný názor som asi vyjadrovala potichu a pred malým publikom.

zdroj foto: sukromný archív S. Pajunková/Pixabay

Uložiť

Uložiť

Rodičia mi dali život a naučili ma ho milovať. Mojim deťom som dala život ja a oni ma naučili milovať samu seba… A tak mám rada rodinu, deti a ľudí okolo seba, ktorí sú mojim najväčším koníčkom.

Komentáre

komentáre